Malí Ajnštajni


Tak nás volala jedna z profesoriek angličtiny na gymnáziu. Nevedela som prečo. 


Bolo to osemročné a my sme boli vtedy prima a sekunda. Všetci nám hovorili, že sme ešte deti, že o tom sa porozprávame, keď budeme väčší, že sme ešte malí aby sme tomuto a hentomu rozumeli atď. 


Ona nie. "Vy ste malí Ajnštajni" hovorila s anglickým prízvukom a lámanou Slovenčinou. Vždy nás vypočula, nechala nás povedať, čo sme chceli. A veľa sa nás pýtala.


IMG_3014_1jpg


Nevedela som vtedy, ako to myslí. Ale lichotilo mi to. Einstein vieš kto je, tak sa to nedá vziať negatívne:D


Kým podľa ostatných sme ešte neboli dostatočne čokoľvek (starí, skúsení, kompetentní) aby nás nechali povedať, čo si myslíme, pre ňu áno. Moja angličtina vtedy nebola z najlepších, ale aj tak. Na jej hodiny som sa tešila. Bola native speaker, veľa slov som jej nerozumela, ale bola to vlastne prvá naozajstná angličtina, ktorú som v živote počula. Mali sme s ňou hodinu raz do týždňa.

Ostatných sme oslovovali "pani profesorka". Ona chcela, aby sme jej hovorili menom.

To bolo veľké. Že sme jej mohli akože tykať. Ja viem, angličtina a tykanie a vykanie. No skrátka, mali sme ju volať krstným menom. Profesorku.


Dnes vám chcem napísať o malých Ajnštajnoch:D
Lebo už možno tuším, ako to myslela.

Deti.


Neviem, či je to preto, že tú "ňuňu" zručnosť proste nemám, ale rozprávam sa s nimi ako s dospelákmi. Dokonca si k nim chodím pre odpovede. 

Vieš, tie otázky, čo si s nimi lámeš hlavu a nevieš si rady? 

Odporúčam opýtať sa nejakého dieťaťa v tvojom okolí. Budeš pozerať:D

Teda, ja vždy pozerám s akým prehľadom majú ten svet zvládnutý a na moje - pre mňa tak ťažké a zásadné otázky - majú odpovede, ktoré mi otvárajú oči.


IMG_3011_1jpg


Sledujem s obdivom:


Ako si so všetkým poradia:

Raz veľmi dávno som bola na dovolenke a v skupine účastníkov zájazdu bola aj rodina s malým chlapcom. Išli sme na fakultatívny výlet. Po stopách Napoleóna. Aj on išiel. Aj mu všetci povedali, že ide pozrieť Napoleóna. 
Lenže nikto z nás mu nevysvetlil, čo / kto je to ten Napoleón.
Lebo my sme vedeli. Tak sme asi predpokladali, že aj on?
On nevedel. Poskladal si to teda tak, aby tomu rozumel.

"Tak čo, ideš aj ty na výlet?" - pýtame sa pri mieste, kde nás mal vyzdvihnúť autobus.
"Áno" - povedal.
"A vieš aj koho to ideme pozrieť?"
"Napol - melóna." pyšne odpovedal.

Vyriešil rébus. Napoleóna nepoznal. Ale napol a melóna, to bolo jasné, to presne vedel, čo je. A zodpovedalo to tomu, čo sme si my, dospeláci, rozprávali.


Veľký pán.



IMG_3426_1jpg
Toto je portrét mňa. Veľké. Lepší mi nikto nikdy neurobil. 


Ako si niekedy nevedia poradiť:

V Bratislavskej ZOO je taká časť, kde sú dinosaury. Boli sme tam pár rokov dozadu. Tento malý veľký člen mojej rodiny už ovládal všetkých dinosaurov, vedel ktorí sú si navzájom príbuzní aj ktorí kedy žili. Čím sa ktorý živil je samozrejmá informácia. Vôbec nechápem, prečo ma to prekvapuje.


Ja neviem ani čo budem jesť najbližší deň, nie ešte aby som vedela, akú stravu konzumoval ktorý neviemčo neviemčo saurus alebo ratos alebo ptor tisíce rokov dozadu. On, samozrejme, vedel.


Je tam taká časť, kde sú tieto dva ktoré sa aj hýbu a vydávajú zvuky (tipla by som Alamosaurus, ale ak sa mýlim, budem mať vážny problém a klesne mi v rodine autorita:D) Inak jeden dino už dostal aj indiánske meno "ten, čo si ho nikdy nevieš zapamätať" - toľko k mojej kompetentnosti keď ide o dinosaury. Naspäť do Zoo.

Stáli pri ňom dvaja malí chlapci (asi tak 4-5 rokov?) 

Jeden z nich na tie dinosaury pozerá a hovorí: "Dinosaurus dinosaurus nezjedz ma."
A náš (o pár rokov starší) mu hovorí spoza neho: "Neboj sa, to je Alamosaurus a on je bylinožravý, on ťa nezje."
Lenže malý chlapec ho nepočul a zopakoval: "Dinosaurus nezjedz ma."
Ten náš malý väčší mu zopakoval: "Hej, neboj sa, veď on ťa nezje, on je bylinožravý."
Malý chlapec stále nevedel, že hovorí na neho.

Môj člen klanu sa pozrel na mňa a so zúfalým pohľadom opakoval:
"On ho ale nezje, lebo on je bylinožravý. Je to bylinožravec."

Chápeš? Tak strašne mu chcel pomôcť. A bol taký nešťastný, keď sa mu to nepodarilo.

To bolo úplne jedno, že sú to makety na elektriku. To mu nechal, lebo bol podľa neho ešte malý. To, čím ho chcel zbaviť strachu, bolo:

Je bylinožravý.



IMG_3425_1jpg
Tento naozaj patrí takto, nie na stojáka. Overila som si u autora. To sú zvláštne otázky, čo my dospelí máme.
Veď ide dole kopcom, čo nevidíš?:)


Ako nám dajú otázky, s ktorými si nevieme poradiť:

Napríklad sme pred pár rokmi dostali od chalana celkom rébus:
"Prečo sa to volá Veľká noc, keď je to cez deň?"
No mňa sa nepýtajte.
Ale pýtajme sa sami seba, prečo nás to desaťročia nenapadlo sa to opýtať?:D


Alebo sedíme na terase, pijeme mojito a ona sa tak motká okolo táto malá žena. Pozerá, skúma ten tvoj pohár, obzerá.
"Áno?" pýtam sa
Ona na to: "Prosím ťa, ty prečo piješ šalát?"


Ako vidia veci, ktoré my nevidíme:

Nedávno som mala česť stráviť s dieťaťom cestu autom. Sama. Zodpovedná úloha. Aj som sa bála, či to zvládnem. Potrebovali sme natankovať. Zastavím na pumpe. Vystúpil so mnou z auta a držal sa blízko pri mne celý čas. Podarený. Keď tak k tebe to malé stvorenie patrí priestorovo. To sú nové veci pre mňa, chápeš:D

Počas tankovania mu hovorím: 
"Musíme si zapamätať, že sme číslo stojanu 4. Vieš, tie stojany sú očíslované, aby sme pri pokladni vedeli, ktorý stojan platíme."
Vošli sme dnu, on si tak pozeral veci okolo. Keď sa pumpár opýtal ktorý stojan tak pribehol a povedal: "Stojan číslo štyri."
"Ďakujem." prekvapene hovorím.

Nasadneme do auta, ideme ďalej.
Prišla požiadavka, či môžme zastaviť na najbližšej pumpe, toaleta. Jasné. Zídeme na Červeník, tam je tá pumpa, čo má v logu mušľu a zastavíš za ňou pred HotPotom.
"Majú nesprávne očíslované stojany."
"Prosím?" - pýtam sa
"Majú tam chybu. Majú dva krát stojan s číslom 7." - hovorí.

Vystúpime z auta a ideme na toaletu. Prejdeme dopredu tak si to teda pozerám.
Prisahám, majú tam dva krát číslo 7.


Len toto mi vysvetli: ako si to mohol všimnúť, keď sme okolo šli asi tak 15 sekúnd, lebo sme to len lízli a zaparkovali vzadu za pumpou.
A potom, keď na to prídete, mi ešte povedzte, ako som si to mohla sto rokov, čo tam zastavujem, nevšimnúť. Jemu to trvalo 15 sekúnd.


Vy ste to vedeli?
Majú tam dva stojany s číslom 7. 


IMG_3408_1_ajpg

Ako majú svoju cestu na riešenie čohokoľvek:

Mali sme toho vtedy veľa v práci a oni bývajú ďaleko. Je to rodina mojej kamarátky. A tá malá žena mi raz povedala v telefóne:
"Už môžeš prísť, už viem uvariť kávu."
"Prosím?" - pýtam sa.
"Ty si určite neprišla doteraz preto, lebo si sa bála, že ti nebudem vedieť urobiť kávu. Už môžeš prísť. Už viem tú kávu urobiť."

Srdce mi puklo. Mala vtedy tuším 6 rokov.
Ona povedala mame, nech ju naučí kávu uvariť. Nepustila ju z kuchyne kým sa tak stalo. Aby mi mohla oznámiť, že už sa o mňa vie postarať, keď prídem. Lebo čo iné môže byť dôvod? Tak si to v tej malej veľkej dušičke vysvetlila, že keď toto sa naučí, už prídem. 

Chápeš? Ani ja. 

Génius je to. 

A facka pre mňa.


A ako Ti otvárajú oči.


Odkaz pre pani profesorku: Už rozumiem to s tými Ajnštajnami. Sú.


Odkaz pre vás, Ajnštajni:

Ste zázračné stvorenia. Vôbec vám nerozumiem a asi sa o vás neviem ani dobre postarať. Ale váš pohľad na svet je pre mňa veľký dar.


Ďakujem vám. Aj za každú moju otázku, ktorá vám stojí za odpoveď.


Dobré to je.
Že ten svet je tak zariadený, aby sme sa od seba učili navzájom.

A teraz vy a vaše príhody s deťmi. 

Napíšte mi ich, som zvedavá:)

Táto diskusia bude výživná a zábavná, už teraz sa teším.