No a bolo ti toto treba?

  

Neviem, či sa teraz hodí písať. Veľmi som to zvažovala. Aby to nebol výsmech situácie alebo také niečo, že “dobré to je”. Lebo teraz, celkom ťažké to je. 

Lenže, keby som teraz prestala písať, poprela by som pointu. 

Pointa je, že keď budete hľadať miesto, kde bude na jednom mieste niečo dobré, že keď budete potrebovať prísť na iné myšlienky, tak by to malo byť toto miesto.

Nemôžem prestať.

Práve teraz – nemôžem.

 

 

Návrat

Plán bol byť tam ešte tuším tri dni. Bola som práve v hlavnom meste Taiwanu, Taipei, v metre, v červenej linke. Presúvala som sa z "228 Parku mieru" cez "Čankajškov memoriál" k najvyššej budove ostrova – "Tower 101", keď prišiel ten email.

Váš let bol zrušený. 

(Do letu som mala ešte pár dní, zrušený bol veľmi v predstihu.)

 

Keď som odchádzala zo Slovenska, bol tu jeden potvrdený prípad a život fungoval štandardne. Medzitým sa tu zavreli školy, nákupné centrá, zrušili sa podujatia a zavreli letiská. Samozrejme, že som sledovala, čo sa deje. Snažila som sa popri tom nepanikáriť a užiť si bezpečie a krásy krajiny, v ktorej som práve bola.

Lebo veď čo iné ti aj ostáva.

 

Týmto by som chcela všetkým dodatočne poďakovať za povzbudivé správy napríklad: “Teraz tam ostaneš, nedostaneš sa domov, bolo ti to treba, to máš za to, že musíš stále niekam chodiť, na hraniciach ťa nepustia, zavrú ťa do Gabčíkova…” – v núdzi ozaj poznáš priateľa.

Áno, možno mali pravdu. Možno mi to bolo treba. 

Ešte sa k tomu dostaneme.

Ďakujem tým ostatným, ktorí ma buď neplašili, alebo mi dokonca poslali nejakú podpornú správu. Boli aj prekvapenia veľké. Že sa niekto, od koho by som to vôbec nečakala, opýtal, ako mi je a či je všetko v poriadku.

Prosím vás, ak vám niekto teraz ostal visieť v zahraničí a zvažuje návrat, skúste sa ho len opýtať, čo potrebuje. Nepreposielajte mu všetky správy s horúcou hlavou – a rukou. Verte mi, sleduje to. Sleduje všetky vyhlásenia polície aj ministerstva a je aj v kontakte s ambasádou.

 

Pozrela som online cez tú aerolíniu ďalšie lety a snažila sa nakombinovať príchod domov. Ak už nie domov, tak aspoň čo najbližšie. Do Čiech alebo Budapešti alebo tá Viedeň. Len som sa trochu bála, že ju zavrú tiež, kým stihnem priletieť.

Našla som alternatívnu trasu a rezervovala to. Prišiel email. Nedá sa potvrdiť. Asi to bolo preto, že už zavreli tú Budapešť. Neviem. Hľadám na ich stránke ďalej. Píšem kamarátovi. 

Vraví mi: "Nájdi najbližšiu kanceláriu tej spoločnosti a choď tam osobne."

Našla som na internetoch.

 

 

Vystúpila som na najbližšej zastávke z červeného metra a presadla na hnedé. To by ma malo doviesť na miesto blízko ich kancelárie.

 

Pozerám do prázdna pred sebou a snažím sa zhlboka dýchať. Keď mám stres, tak pri výdychu to cítim tak, ako keby som pľúca položila až na zem, že sa dotýkam pľúcami betónu, alebo taký pocit, viete, čo myslím?

Našla som tú kanceláriu. 

Bolo 16:58. O 17 tej mali zavrieť. Vzali ma ešte a opýtali sa, ako mi pomôžu. 

Dala som im svoj pas, našli všetko potrebné. Chvíľu klikali, potom jedna zavolala druhú, potom zase klikali, pozerali a klikali… Hľadali sme Viedeň, Poľsko alebo ČR. Nahlas vraveli – zrušené, nejde, zrušené… Pozrela som na tú jednu tetušku a vravím jej:

“I am scared. Please, I just wanna go home.” 

(Bojím sa, prosím, chcem ísť len domov)

Ona na mňa pozrela, usmiala sa - to vidíš aj cez rúško, lebo oči - a povedala: 

“Don´t worry, we will get you home.” 

(Neboj sa, dostaneme ťa domov)

Hej, presne. Pol hodinu po zatvorení kancelárie. Cudzí ľudia.

 

 

Kliká stále. Pýta sa, či Viedeň je OK.

"Jasné "– odpovedám.

"Ale musíte ísť zajtra. Nevieme, dokedy to tam bude lietať."

"Jasné. Ďakujem."

Rezervovali a napísali mi na papierik letisko, číslo letu a čas. Bude to nakoniec s jednou zastávkou.

Išla som ešte pozrieť tú vežu 101. Keďže je to môj posledný večer tu, nech ju uvidím.

 

Vrátim sa do hotela, pobalím, na recepcii sa snažím vybaviť storno zvyšného ubytovania a potom sa snažím zaspať. Nedá sa. Prekvapivo. Idem von na cigaretu. 

Jeden pán z personálu sa ma pýta, či som si istá, že chcem ísť teraz do Európy, keď na Taiwane je bezpečnejšie. Že či tam nechcem mesiac predsa len počkať. Lebo idem z bezpečia do ohniska choroby.

Jáj, to mi nenapadlo. 

Ani na chvíľu mi to takto nenapadlo. Mala som pocit, že chcem ísť domov - do bezpečia. Ale vlastne má pravdu. Na Taiwane mi toho hrozilo výrazne menej. Čiže keby aj tam nakoniec ostanem, nie je to akože zlá verzia.

Trochu ma to upokojilo. 

Vrátila som sa do izby.

Na HBO Family išlo Kung-Fu Panda. Keď som zapla tú telku, práve korytnačka pod sakurovým stromom povedala majstrovi Šifu že:

"You must let go of the illusion of control." 

V preklade: Musíš sa zbaviť ilúzie, že máš veci pod kontrolou.

Správa prijatá. 

Vypla som tú telku a zaspala. 

Dosť to pripisujem tomu pánovi a jeho upokojeniu, trochu korytnačke a trochu aj tomu, že som si tam dala izbu bez okna. Oni to tam majú celkom bežne – že izbu bez okna. No a ja som to veľmi chcela skúsiť. Nevedela som si to predstaviť. Vôbec. Že izby bez okna. Super to bolo. 

 

Odlet

V odletovej hale svieti tabuľa s vypísanými letmi. Asi 80% letov na tabuli má červený príznak “Cancelled” – zrušený. Sedím tam a hypnotizujem tabuľu. Musíš sa najesť, vravím si. Aspoň niečo teplé, lebo keď teraz budeš od stresu hladná, nebodaj ti stúpne teplota a nepustia ťa do lietadla. Zvládla som dva čaje a paralen.

Tesne pred odletom mi svieti mesindžer. 

“Si ešte tu?” píše mi brat. 

“Som, ale už vchádzam do lietadla, už sa mi nedá volať.” 

Lebo neter mi chcela niečo povedať. Že súrne chce so mnou hovoriť. Nahrali mi hlasovku. Ten dvojročný zázrak povedal: “Ľúbim ťa, poď domov.”

Deti vedia trafiť.

 

Tak som neplánovane navštívila 24.tú krajinu.

Suveníry z Taiwanu nemám, mala som ich v pláne kúpiť posledné dni z výletu. Posledné dni výletu sa nekonali, takže magnetky som kúpila v prestupnej stanici – v Thajsku. Magnetky z môjho výletu na Taiwan majú na sebe napísane I Love Bangkok:D

 

 

Príchod domov

Z Viedeňského letiska taxík na Berg. Peši cez hranice. Policajti prísne kontrolovali každého jedného, bolo zrejmé, že situácia je vážna, ale boli naozaj príjemní. Odkiaľ idem (či z rizikovej krajiny), doklad (či je trvalý pobyt SR), niektorým vraj zmerali teplotu, v rúškach a v rukaviciach. 

Poučili ma o karanténe a opýtali sa ako idem domov. Hovorím, že tam v diaľke je človek a doviezol mi moje auto, ktorým sa sama izolovane dopravím do karantény. Zapriali pekný deň.

Naozaj som cítila, že mi pomáhajú a chránia. Všetka česť.

 

Volali sme si, lebo sme boli ďaleko od seba, stál pri mojom aute. Keď som už bola asi 50 metrov od neho nechal ho otvorené, kľúče v zapaľovaní. Prišla som, sadla do auta a naštartovala. Smer – zamknúť sa do veže.

Z adrenalínu som nevedela zaspať ešte asi 20 hodín. Poprala som a vydezinfikovala všetko. Smrad ako na plavárni:D

 

Bolo mi to treba?

Vieš, asi bolo. Tú dovolenku mi určite bolo treba.

Zistiť, kto mi chce pomôcť a kto si kopne – tiež bolo treba. Zistiť, že sa dokážem v 8 linkovom metre operatívne zorientovať a nájsť inú cestu, to tiež. Zistiť, že na opačnom konci sveta, kde nikoho nepoznáš, ťa niekto ochotne vybaví pol hodinu po záverečnej, to by som tiež neuverila, keby mi to niekto len tak hovorí. Zistiť, že recepčný ťa jednou vetou upokojí. A že je tu niekto, kto ti potrebuje zavolať, aby ti povedal - poď domov.

Stálo to celé za to.

 

 

Karanténa

Prosím vás, to s tým upratovaním, to príde samo alebo to treba nejako vyvolať?

Lebo u mňa zatiaľ pravý opak. Keďže viem, že 2 týždne nikam nepôjdem a viem, že 14 dní nikto nepríde sem, tak amen tma, čo tu mám za neporiadok:D No ale akú mám už motiváciu upratať, povedz?

Príde to?

 

Inak to prebieha asi ako u vás. 

Práca na PC a online, cez obed virtuálny video obed a káva s niekym a potom šup naspäť k emailom. Podvečer ešte nejaký videohovor s kamarátmi, potom Fero prečíta z knihy Nory Mojsejovej online – to je večerníček – a je to.

Nemôžem sa sťažovať na nič. 

Ponúklo sa mi už zopár ľudí, že mi spravia nákup. Napísal mi domáci, že: "Išla si cez pol planéty na viackrát a taxíkom z letiska, budeš potrebovať donášky jedla... Ak potrebuješ, pošli mi teraz len polku nájmu a zvyšok budúci mesiac."

A včera sme si s bývalým napísali. Že dobré rozhodnutie sme spravili pred tým rokom. Bolestivé, ale dobré. Lebo predstava, že by sme boli teraz v karanténe spolu by znamenala, že by sme sa zabili:D

Všeličo sa odkrýva. Aj takéto milé a starostlivé vety si teraz ľudia hovoria. 

Mňa to až celkom dojíma.

 

 

Maľovanie a tanec sú u mňa veľmi pudové 

To neviem nikdy naplánovať. 

Telo keď to potrebuje, alebo hlava, alebo srdce, neviem presne ktorá časť, ale skrátka, keď ma “chytí rapel” na všetko ostatné zabudnem a musím. 

Nedá sa to zastaviť.

Tak sa stalo, že v piatok večer si zrazu uvedomím, že sedím na zemi v obývačke, okolo mňa rozložené všetky farby a štetce, plátno, nahlas hrá Beatles a ja maľujem. Neviem, ako sa to stalo. Ale to sa mi s maľovaním a tancom stáva. Je to magnetické. Nejde vtedy čas. 

A tak som sa tu ocitla, štetec v ruke, farby rozmiešané na palete. Už som doma.

Dobré to je.

 

Ešte vám niekedy napíšem o Taipei, lebo je to nádherné miesto. 

Ako to zvládate? Zavolajme si:)

Prajem pokojný týždeň.

P.S.: V tomto článku sa mi nepodarilo použiť slovo topánkovník, ktoré je spisovná verzia nespisovného slova "botník". Veľmi som chcela. Nevadí. Možno sa podarí nabudúce.