O rok neskôr

 

Stretli sme sa v Petržalke na káve. Doniesla som im novembrovú Madam Evu, lebo tam mám článok. Zobrala ten časopis do ruky a vraví:

“Ach, to som rada, že už sa máš lepšie.”

“Ja som sa nemala lepšie?” pýtam sa, aby som porozumela tomu konštatovaniu.

“No nie, nepísala si. Dlho. A teraz už píšeš. To podľa mňa znamená, že sa máš lepšie. Som rada!”

Objala ma, listovala v tom časopise a pokračovala v rozhovore.

K takýmto kamkám by som vám chcela povedať, že count your blessings. Všímajte si, kto vás vidí a počuje a vníma. Aj keď sa možno vidíte dva - trikrát do roka. Niektorí ľudia vám rozumejú viac, než si slovami poviete.

 

Takto pred rokom

Takto pred rokom sme išli s chlapom na víkend. Na juh Slovenska. Malá dedina. Domček na kamienkovej pláži na Dunaji. S nenormálnym výhľadom na západ slnka. A na ostrihomskú katedrálu. V noci cez to rameno plávali riečne výletné lode.

Boli tam tri mačky. 

A neuveriteľne krásne jesenné výhľady.

 

Čiže prišli sme tam. Doniesla som aj dosť jedla. Vedela som, že je to malá dedina a čo ja viem, či sú tam vôbec potraviny. Zaparkovala som, vyložila syry do chladničky, vyzula sa a zaspala.

S malými prestávkami som spala od štvrtku až do nedele. Prestávkami myslím toaletu a párkrát jedlo. V piatok som dokonca nevládala ani ísť nikam jesť. Zjedli sme v posteli niečo z toho, čo sme doviezli. Nemala som teplotu ani žiadne iné fyzické dôvody na nevládnosť.

V sobotu ma vytiahol na prechádzku, v dedine bola jedna reštaurácia. Prišli sme tam, najedli sa, vrátili sa na ubytovanie, potom ma hneď zas vyplo a zaspala som. Do nedeľného rána. Vlastne ani neviem, aký víkend mal môj frajer:D

 

Prišla nedeľa ráno. Bola som nervózna, niečo mi zvieralo hrudník a nutkavo som si obhrýzala kožu okolo nechtov. Až do krvi. Potom som sadla za volant. Išla som naštartovať a spustil sa mi nezastaviteľný plač.

Prichádzajúci pondelok ma fyzicky bolel. Rovnako predstava návratu do rutín s tým suvisiacich.

 

Čo sa stalo?

To bol vlastne moment, keď ma dobehlo to, čo som už asi tušila, ale som tomu tak dobre utekala. Ja som inak olympionička v tom životnom “behu cez prekážky.” Prvé náznaky, keď mi telo hovorí, že sa nemám dobre, vnímam ako výzvy, ktoré treba hrdinsky prekonať! A potom narafám.

Prepáčte iróniu, neviem, či sa hodí.

 

Skrátka. Svet, z ktorého som na ten víkend odišla, nebol svet, do ktorého som sa dokázala fyzicky vrátiť bez následkov.

Lenže ja som mala tú prácu naozaj rada. Aj ľudí v nej. Doteraz, keď niekoho z nich stretnem tak sa úplne podvedome usmejem a rozbehnem k nim a som rada, že ich vidím. Čiže mi to celé nedávalo zmysel. Že prečo?

 

Hľadať odpoveď na “prečo” bolo ale extrémne vyčerpávajúce. Čiže som začala tak, na koľko som vtedy mala silu. A to som jej teda naozaj mala kritické minimum.

 

Dnes

Dnes je situácia takáto: odišla som odtiaľ. Trvalo to niekoľko mesiacov, bol to postupný proces. Nie len že odišla, ja som dokonca urobila to, čo doteraz len raz v živote. Ja som pár mesiacov naozaj oddychovala. Popri tom som rozbehla spoluprácu s inou firmou (oslovili ma presne v tom čase), aj svoju. Čiže dnes vlastne podnikám a mám niekoľko spoluprác v obore.

Stále sa veľa učím. Ale neverím tomu, čo sa deje, a že sa to deje.

Lebo, čo ja viem, to je take Steve Jobsovské, že tie bodky vieš pospájať, až keď sa pozrieš spätne. Že dopredu tie bodky ani nevidíš a veľa z nich ani vôbec nevieš naplánovať.

 

 

Vysvetlím

To nebolo tak, že som si s veľkou motiváciou a vervou a veľkým haló okolo povedala, že jes, idem podnikať, preraziť, moja firma, takýto brand, toto takto.

Ani náhodu!

Bola som na pokraji svojich fyzických síl. Myslím, že môžem smelo povedať, že som niekoľko mesiacov len spala. Celé dni. Dovidela som maximálne jeden – dva kroky pred seba. Aj ten krok som niekedy niekoľko dní nedokázala urobiť. Prvý bol odísť z práce. Druhý bol extrémne riskantný a taký, ktorého som sa celý život bála. Robiť na seba.

A vidíš, v tej situácii sa mi to zrazu zdal jediný možný krok. Na žiaden iný som nemala sily. Predstava “ísť niekam do práce” bola totižto fyzicky príliš náročná. 

Nebolo to hrdinské rozhodnutie o založení podnikania. Bolo to to jediné, čo som vtedy dokázala vidieť ako nasledujúci zrealizovateľný krok.

 

Vo Frozen (Ľadové kráľovstvo), v dvojke, bola taká časť o tom, že keď nevieš, čo máš urobiť, tak máš urobiť najbližší možný krok. Čiže takto, v duchu Olafovho učenia:D, som prekrokovala viac než pol roka, kým sa čokoľvek z tohto začalo pri pohľade naspäť javiť ako zmysluplné.

 

Naposledy som vám sem napísala v decembri pred dvomi rokmi. Dlhých 96 týždňov. S výnimkou zážitku u Darinky v januári tento rok. Celá tá robota, ktorá sa deje od vtedy, stála veľa síl. Vôbec som na začiatku nevedala, kam presne idem. Už to trochu vidím. Ale nie keď pozriem dopredu, ale keď pozriem dozadu. 

Kým budem môcť povedať nejaký záver, že či dobre, asi si dávam ešte približne 10 rokov.

Akurát už som sa trochu vyspala.

  

Pointa

 

No, pointa je, že aby ste sa o seba dobre starali. A ešte ten príbeh. Že keď sa dnes pozriem na to, čo všetko sa stalo za posledný rok, znie to ako keby to robila jedna cieľavedomá šikovná podnikateľská levica a siláčka.

To ale nie je môj príbeh.

Môj príbeh je, že som robila vždy len jednu ďalšiu vec a vždy len tú, čo som si práve vedela predstaviť, že je vzhľadom na to, koľko mám (alebo nemám) síl, aktuálne možná. Pomaly a postupne. A tu som dnes.

 

A vy sa ozaj ako máte? Čo máte za ten rok nové?

Dobré to je?