O smútku


Jeseň je pre mňa vždy náročná.

Začína mi byť zima, je skoro tma, a vlastne aj cez deň je tak sivo, že je to skoro jedna veľká nepretržitá tma.
Áno, viem, že tento rok bolo k nám babie leto veľmi štedré. Veď nevravím, že nie.
Len vravím, že táto šeď a hmla.



Keď je jeseň, bývam smutná. Unavená. A je mi skoro stále zima. Pripravujem sa, že mi bude takáto zima až približne do marca. Zvyknem sa opustiť už niekedy v októbri.



Jesenné melanchólie som mávala od kedy si pamätám, aj keď bolo pred hnusobou. Vôbec to nie je situácia posledných dvoch rokov.



IMG_2797JPG



Čo s tým?


Dnes budeme veľmi struční. Odpoveď na túto otázku totižto nemám. Začne ma to chytať v októbri.

Väčšinou to vyriešim tak, že spravím v byte Vianoce.

Vianoce sú niečo, na čo sa teším. Keď sa teda vonku zotmie, rozsvietim tu v tom byte všetko a na týchto pár metroch štvorcových sú už svetielka a ihličie a veľa červenej a zelenej. 
Tak utekám od tej jesene. 




Mám obrovský strach z prvého novembra



A je mi úplne jedno, či to voláme Dušičky alebo Halloween. Spomíname na ľudí, ktorí tu už nie sú. Mne už pár týždňov nastupuje opúšťacia melanchólia do života tak celkovo a do toho príde svet a povie - teraz musíš myslieť na tých, ktorí tu už nie sú a ktorí ti chýbajú a musíš im zapáliť sviečku a rozmýšľať o nich a na nikoho nezabudnúť, lebo ukáž im rešpekt.

Spomeň si na nich. 


Myslím na nich celý rok. Nepravidelne, to áno. Ale veľa a často. Určite častejšie, než jeden deň v roku. Aj si na nich cez rok často spomeniem. Aj im kedykoľvek zapálim sviečku.

Pri nástupe sivej sychravej jesene a skorej tmy a hmiel a sivého mraku, ktorý mi chce obsadiť všetky kúty v hlave, do tejto situácie je prvý november preplnený týmito povinnými spoločenskými rituálmi pre mňa absolútnym katapultom niekam, kam nechcem ísť a bojím sa, čo sa tam bude diať.
(A takúto dlhú vetu som asi ešte nikdy nenapísala.)



Neviem, ako to máte s náboženstvami alebo ezo témami alebo ducharinami. Ale ja si myslím, že tie duše, na ktoré spomínam ja, musím to teraz povedať veľmi opatrne. Ale ja si skrátka myslím, že im je formálny prvý november ukradnutý.

Myslím si, že im nevadí, keď im tú sviečku zapálim inokedy. Myslím si, že dôležité je, že k nim stále cítim lásku. A že na nich myslím často. A myslím si, že sú v pohode s tým, že si na nich spomeniem vtedy, keď ten smútok vládzem uniesť. 

Lebo niekedy nevládzem. Napríklad na jeseň. 




IMG_2807JPG



Pozerala som rozhovor s jedným človekom


Ešte anonymné, aj keď to zatiaľ vyzerá ako JéPéPé (jedna pani povedala) referencia. Nebojte sa, má on aj dôvod aj život na to, aby o tejto téme mohol mudrovať. Niekedy vám o tom napíšem viac. Ale naspäť k tejto téme a múdremu pánovi, ktorý povedal jednu dôležitú vec. 

Hovoril presne o tomto. Popisoval, že ten smútok po strate blízkeho je strašný. Povedal, že to nikdy nezmizne. Nikdy. Že sa s tým len naučíme žiť. 


Ja som si ešte kedysi myslela, že ti ten človek bude časom chýbať menej. Zatiaľ to vyzerá, že to tak nie je. Niekoho si živo pamätám aj desať rokov po tom, ako tu už nie je. A pamätám si tón, tempo reči, prízvuk a aj vôňu. Nezmizne to. 

Len sa s tým naučíme žiť. 


Potom ešte tento múdry človek povedal, že sa o tom máme viac rozprávať

Lebo že v tomto sme si rovní. Preto vám o tom dnes píšem. A vidíte, tiež to dokážem až štrnásteho. Myslím si, že tie duše sa kvôli tomu dátumu nehnevajú. 

A chcela by som vám povedať, že to zvládneme. Dobretoje nemôže byť toxicky pozitívne. Nechcem sa tváriť, že sa takéto veci nedejú. 

Dejú. Všetkým sa dejú. Mrzí ma to.

A verím, že to zvládnete. 
Myslím, že to zvládneme. Inak by som nemala odvahu písať o tom sem. 



IMG_2875JPG



Na začiatku som sľúbila, že sa nebudem tváriť, že mám odpovede a ani hrať sa na múdru


Nebudem.
Niekedy mi nefunguje vôbec nič a som len smutná. Aj to je v poriadku.

Niekedy mi zafunguje, keď aspoň v jednej miestnosti doma ukončím jeseň a začnem Vianoce. Ozdobím stromček. Pozriem si rozprávku. Zasvietim svetielka. Škoricová a vanilková vôňa. 
Čokoľvek, čo potrebujete. 



Takmer vždy mi zafunguje čokoláda.
Horúca vaňa.
Zabaliť sa do deky a pustiť si hudbu zo Sám doma. Bylinkový čaj. Teplé ponožky.

Čokoľvek budete potrebovať. 


Odporúčam nečítať noviny, lebo je to tam peklo. Dnes som vám spravila výber: V New Yorku už stojí stromček Britney je voľná,  a na Novom Zélande sa objavil tučniak z Antarktídy. Bol podvyživený, dehydrovaný a unavený, ale zachránili ho. A to ste, podľa mňa, dnes potrebovali vedieť.


Možno napríklad aj fotky zo Santorini. Nech sa páči. 
Nepíšem toto dnes preto, aby ste boli smutní. Ale aby ste vedeli, že každý niekedy je. A je to tak v poriadku. Držte sa.

Dobré to je