O tom, kedy sme prestali chodiť na “párty” a začali chodiť na "návštevy"

Tiež o zaváraných uhorkách, ženách s veľkým “Ž” a čo som si hovorievala, že bude, “keď raz budem veľká”. A vlastne, som už? Ako to zistím? 
Vy už ste veľkí?

 
Pri rozhovore s kamarátmi som na túto otázku dostala odpoveď: “Keď som si išla minule ľahnúť, ale ešte som odkladala jedlo do špajze, zbadala som tam tie uhorky, ktoré som zavarila pred týždňom. Bol piatok večer, 10 hodín a ja som išla doma spať. V špajzi moje vlastnoručne zavarené uhorky. Vtedy som si povedala, že už asi som.”
 
IMG_2261_ajpg
 
Hm. Nezavárala som. Nemám ani len fotku uhoriek.

A stále plánujem niektoré veci aj spôsobom: “keď budem veľká tak…”  Niekedy ma napadne, či už náhodou nie som. Alebo by som už nemala byť. Zamyslenie sa nad touto otázkou vyvolalo niekoľo situácii v poslednej dobe. Tu sú:


Keď ti prvý krát zástupca mužského pohlavia povie “na svoj vek ale dobre vyzeráš”

Vtedy Ti to tak naozaj dojde. Ty si to už niekde vzadu aj tušila, že už to príde. Že už si “tam” a už si “veľká.” Ale nič asi nebolo tak silné aby to bolo definitívne potvrdenie. Ešte si toľko vecí nestihla, ešte to oddaľuješ.


Keď Ti tvoj kamarát, ktorý je profesne gynekológ povie, že už by si si mala dať zamraziť vajíčka, lebo už si riziková skupina.

Ale ešte stále nevieš či už si tam. Teda, riziková skupina asi si, ale znamená to “byť už veľká?”


Keď si zistila, že robíš veci, ktoré robili ženy, ktoré si v detstve obdivovala ako stelesnené ženstvo.

Napríklad tá, ktorú som ja vnímala ako ženu s veľkým Ž:

Nosila kráľovskú modrú. Ako dievča nemáš nič vo farbe kráľovská modrá. Jednoducho preto, že je dostupná len v mužskej konfekcii alebo ak ženské, tak len dospelácke. Aspoň vtedy to tak bolo. A nemám pocit, že na malých dievčatách vídam kráľovskú modrú, purpurovú, smaragdovú, olivovú alebo horčicovú. To sú farby, ktoré sa vyskytujú (resp. keď som ja bola dieťa sa vyskytovali) len v dospeláckych ženských oblečeniach. Neviem prečo, ale je / bolo to tak.

Mala svoju vôňu. To spoznáš, že už máš tak, že príde kolega do práce a povie “už vo výťahu som vedel, že už si tu. Bola tam tvoja vôňa”

Veľké ženy “mali svoju kaderníčku”. Každá mala svoju a každá s ňou počas farbenia / strihania / trvalej / čohokoľvek rozoberala rôzne témy. Keď som bola malá, vždy som chcela začať vetu slovami “moja kaderníčka hovorí, že”. A už pár krát som sa pri tom pristihla. Vtedy sa tak sama pre seba usmejem a naozaj ma to teší.

Niekedy použila nadávku. Pochopiteľne ako decko som sa na tom chichúňala, lebo veď to sa nesmie také hovoriť;) A ona nie často, ale keď sa hodilo, pokojne povedala sprosté slovo. Ako nič.

A jedla toľko sladkostí, koľko sa jej kedy zachcelo. Toto je moja najobľúbenejšia dospelácka aktivita. 
(Pokus o vtip: Otázka: Koľko kalórii je na obrázku? Odpoveď: Dva krát Zero. Haha.)

IMG_1621_ajpg  

Ďalšie príznaky, či už si “veľká”:

Za očný krém si zaplatila 91 eur. A o týždeň si si všimla, že naozaj niečo robí.

Keď vidíš, že lícne kosti už nie sú také ostré a prevísa Ti cez ne tá vráska od smiechu . 

Skrátka, už to nepruží:D

IMG_2244_ajpg
 

Keď Ťa kamaráti už nepozývajú na párty, ale na návštevu. 

Toto najviac nedávam. Niekomu to vôbec nepríde, ale pre mňa je to veľká téma. Tých ľudí veľmi rada vidím. Jedlo je tiež dobrý nápad. Len mňa to nikdy nenapadlo umiestniť ku niekomu domov. Pre mňa je prirodzené, že keď sa chcem s niekým stretnúť alebo / a zároveň najesť, ideme sa najesť von. Lenže – pozvanie je ku niekomu na obed.

Nie je to už “ideme von”, ale “príďte k nám na návštevu”. 

Nie “príďte k nám, robíme párty” (ako kedysi:D), ale “príďte k nám na návštevu.” Nejako sa mi zo života vytratili “párty” a sú tam návštevy. Veď dobré to je. Tie párty mi nechýbajú a môj spoločenský život je presne taký, aký mi teraz vyhovuje. A nechápte ma prosím zle. Vážim si pozvanie k niekomu domov. To je veľká vec a pocta. Aj vás rada vidím. Len mám z tej návštevy z nejakého dôvodu paniku.

Ale kedy sa to stalo? Ako? Najviac mi to došlo keď sme boli prvý krát pozvaní na obed k priateľom. Chápeš? Nie? Ani ja. Veď to je prirodzené? Asi je. Neviem. Mňa to prekvapilo. A zaskočilo. Úplný stres.

Predstav si, ľudia k sebe chodia na návštevy. Na návštevy pri príležitosti spoločnej večere alebo obeda. 

A ja stále neviem, prečo sa s tým konceptom tak ťažko zmierujem. Asi že niekomu prirábam robotu a musí variť? Že si pripadám ako “vyžírka”? Že ja si neviem predstaviť, že by som to urobila? Prosím, nehnevajte sa, ak Vás nepozvem k sebe na obed. Ja to ešte skrátka iba neviem zrealizovať.
Dlho mi vŕtalo v hlave, prečo práve toto je mi také zvláštne, prečo sa mi to zdá že “ešte nie, ešte chvíľu chodievajme von, ešte nechcem byť tam, kde sa ľudia navzájom navštevujú.”
A potom mi to došlo. Možno. Toto je presne tá situácia, ktorú si pamätám, že robili moji rodičia, keď sme boli deti.

Je to “dospeláctvo” ako lusk.

Památam si, že niekedy u nás bola návšteva. Mala som to rada. Pobehovali sme tam, kým sa dospeláci rozprávali. O siedmej sme si prišli k nim do obývačky pozrieť večerníček. Ušlo sa nám zopár tyčiniek a čipsov. To bola veľká vec:D

A zaspávali sme pri tom, ako z obývačky bolo počuť ich rozhovory. A smiech mojej mamy. Mala som tie chvíle rada. Moja mama je úžasná a nie je ten urehotaný typ. Usmievala sa, ale nesmiala sa nahlas veľa často. A keď sme mali v obývačke návštevu, počula som počas toho večera pri zaspávaní z detskej izby moju mamu niekoľko krát sa nahlas smiať. Pamätám si, že mi z toho bolo dobre.

A pre toto to nedávam, tie návštevy. Toto je totižto dôkaz, že už veľká som.

Robím veci, ktoré robili moji rodičia, keď podľa mňa už “boli veľkí”.

Ale cítim, že ešte nie som. “Keď budem veľká” nie je pre mňa otázka na “kedy” ani “kde”. Asi ani “čo budem robiť”.

Otázka vo mne je “kto” budem, keď budem veľká.

Či už budem taká, aká som chcela byť, “keď budem veľká”. A to ešte nie som. Preto to potvrdenie že “už som veľká” odkladám. Preto tam ešte neviem byť.

Ešte totižto nie som tá, ktorá som chcela byť, keď budem veľká. 

Hoci vonkajšie okolnosti nasvedčujú, že už som, stále to tak necítim. Už som tam vonkajším svetom, vekom, činnosťami, zvykmi, ľuďmi okolo, ale ešte nie vnútri.  
 
Takže ešte asi nie som “veľká”. A možno z tohto uhla pohľadu ani nikdy nebudem. A je to dobré.  Skrátka to mám takto:)
 

Vy už ste “veľkí”? Pamätáte si, kedy bola tá chvíľa, keď ste si to povedali?

Dajte mi vedieť, som zvedavá:)