Obyčajný týždeň Netýkavky Vzťahovačnej

  

Nasadla som do taxíku. Zatvorila za sebou dvere.

„Ešte raz, prosím Vás, slabo ste buchli.“

„Jáj, naozaj?“

Otvorím, zabuchnem ešte raz. 

„Už dobre?“

„Dobre, už dobre.“

„Viete, ja sa vždy snažím opatrne, lebo ženy často strašne trieskajú tými dvermi, tak ja chcem byť tá žena, čo nerozčuľuje šoférky a šoférov tým, že trieska dvermi na aute.“

„Prosím?“

 

 

„No, viete, to mi hovoril kamarát. 

Že keď kupoval ojazdené auto, vždy vedel s vysokou pravdepodobnosťou povedať, či auto mala predtým žena alebo muž. Že vraj podľa toho, ako vytrieskané boli dvere. Keď boli vyhegané dvere vodiča, tak vedel, že auto mala žena. Keď boli v horšom stave pánty (či ako sa to volá) na dverách na strane spolujazdca, väčšinou sa mu potvrdilo, že auto patrilo mužovi. Ten sedel na sedadle šoféra. Ženu vozil vedľa seba. Spolujazdkyňu.“

(Overil, a väčšinou to tak aj bolo) 

„A to normálne poviete, Vy žena, takúto vec?“

Prepadli ma absolútne výčitky.

Mám predsudky, robím zle ženám, som zlý človek úplne, od hora až dole. Všetko. Vlastne mi vysvetlil, že by som sa na to mala uraziť, že to niekto tak povedal? Som divná, že sa ma to nedotklo? Neviem. Je to predsudok? Alebo je to pozorovanie? Málo držím stranu ženám? To by ma mrzelo.

Pozbierala som opatrne odvahu a odpovedala mu:

„No, viete, ja si to odvtedy všímam a väčšinou to platí.“

„Prečo to tak je?“ opýtal sa. 

On bol super, lebo sa naozaj zaujímal.

 

 

Viete čo?

Myslím si, že preto, že to auto je fakt velikánske plechové zariadenie. A my sme teda niekedy naozaj fyzicky slabšie bytosti. Väčšinou. A to teraz naozaj zovšeobecňujem a naozaj hovorím len za seba. Plus teda, čo som v tejto téme zatiaľ odpozorovala.

Pre nás je to obrovské čudo. Veľké a ťažké. Tak logicky, keď chceme zatvoriť dvere, tak nimi treskneme.

Lebo veď sú ťažké a mám menej sily, tak riadne silno buchnem.

 

Lenže

Teraz som už naštvala úplne všetkých. Asi hej. Nevadí, to si naozaj len myslím, nemám na to štatistiku a moje pozorovanie môže byť skreslené. Ale zatiaľ, aj keď som sa rozprávala so ženami, mi povedali, že hej. Veľké, ťažké, plechové čudo, nerozmýšľame, treskneme tým. Silno.

Akože, veď ono je to aj tak jedno. 

Je to len pozorovanie. Detail, ktorý nikomu neubližuje a nič neznamená. Len ma zaujíma.

 

 

Niečo na tom možno bude

Po tom rozhovore s kamarátom som si to totižto začala všímať. Začala som u seba. Vinná.

A vždy, keď zatváram dvere alebo kufor auta si na to spomeniem a podľa toho sa snažím buchnúť do toho s citom:D

To trochu znie ako oxymorón, ale veď viete, čo tým myslím.

Viete?

 

 

Toľko k rozvíjaniu iných ako hnusoba tém v rámci rozhovorov

Ponúka sa teraz téma, či teda muži sú technické typy a vyznajú sa v autách a ženy nie. Takže tam vôbec nepôjdeme. Lebo je to volovina ako mraky. A predsudok na prvú. Ja nevravím, že ženy sú netechnické. Ani náhodou.

Hovorím, že väčšina žien v mojom okolí má fyzicky menšiu silu než väčšina mužov v mojom okolí a považujeme auto za veľké a ťažké a tak dverami treskneme.

To je všetko, čo som povedala.

Verím, že tu mám chápavých čitateľov a že si rozumieme, no.

Muži a ženy

Inak, s týmto by ste mi, prosím, vedeli pomôcť? Lebo ja som si všimla, že v sobotu doobeda kočíkujú väčšinou muži. Kým v iné dni je prevaha kočíkujúcich žien jednoznačná, ešte aj tá nedeľa je taká plus mínus bez zmeny. Ale sobota?

V sobotu doobeda sú to na 90% chlapi. Aspoň na tomto sídlisku. 

To má konkrétny dôvod, alebo som to zle odpozorovala?  

  

Domáce zvieratá

Potom som sa ešte, podľa témy minulého týždňa, rozprávala s iným vodičom auta o psoch. Normálne to bol príjemný rozhovor. Ani jedno slovo o hnusobe. 

Jeho žena má čivavu. Tú najmenšiu. Belej farby. Je strašná nerváčka. To čivavy niekedy bývajú. (Tiež predsudok, sme stále v téme).  Na každého tá ich obranárka vraj šteká, ako keby ho išla roztrhať. Normálne, že ide o život a tak.

Tak mi dvojmetrový veľký chlap rozprával o šteniatku, ktoré majú so svojou ženou.

Bola to veľmi príjemná cesta.

 

 

Ponúkam ešte zoznam tém, ktoré ma rozčúlili tento týždeň

Nie preto, že by ma mali nahnevať, alebo že by mi niekto chcel zle. Bola som asi dosť vzťahovačná. Takže mi išlo. Pozri:

Reklama v rádiu s claimom „Darujte krásu“. Túto vetu môžeme napríklad vnímať aj tak, že nám konkrétne vravíte, že sme škaredé. 

Ja som to tak v piatok ráno v tom aute počula, prisahám.

 

Išla som okolo billboardu. Na nejaké šperky, neviem. Bola tam fotka prsteňa a že kúpil som jej diamant či čo. A vedľa toho bolo napísané niečo v zmysle - Kabelku a topánky jej kúpim nabudúce.

To by ste tiež nechceli byť v tom aute, keď som si toto prečítala. Myslím, že som sa na chvíľu premenila na tú čivavu.

 

Potom je tu ešte pravidelne sa opakujúca téma športu. 

Keď ma kamka volá na prechádzku, alebo sa ma zo záujmu, lebo vie, že ma to baví, opýta, či už som dnes behala / chodila. Na tom páse, čo mám doma. 

Tak tiež mám dni, keď namiesto - viem, čo máš rada, a zaujíma ma, ako sa ti v tom darí – počujem – hýb sa viac, pozri sa jak vyzeráš.

 

Nebol to ľahký týždeň

Tiež máte dni, keď všetko vnímate nejak inak a extrémne a citlivo?

Akože, mne to asi po dvoch minútach dôjde. Niekedy aj rýchlejšie. A bavím sa na tom, pani Netýkavka Vzťahovačná. 

Ale aj tak. 

Nič nerobil ten svet inak, ako doteraz. Bol taký istý ako minulý týždeň, ako minulý mesiac. Len som všetko brala na prvú veľmi osobne. Nevadí. Aj taká niekedy som. A naozaj si myslím, že je to v poriadku.

Do ďalšieho týždňa nám prajem, aby sme sa nebrali tak vážne.

 

Držte sa.

Dobré to je