Roman na pokračovanie

 

„Na to, že sú sestry, sa vôbec nepodobajú.“ 

Skonštatuje medzi rečou a ďalej dôsledne študuje nápojový lístok. Prižmúrené oči, hryzie si spodnú peru. U Jany spoznáte, že sa sústredí tak, že si tyranizuje spodnú peru. Často ju rozhryzne. Potom ju má krvavú a s chrastami. Potom nadáva, že má dohryzenú spodnú peru, že čo sa na to celé už fakt nevykašle, takto po svete chodiť. No.

„Aj sú aj nie sú“ dodám.

 

„Počkaj. Ako? Nevlastné?“

„No, ako sa to vezme. A vlastne nikto ani celkom nevie. Teda, ony asi vedia. Aj keď, možno ani ony nevedia, neviem.“

Jana odloží nápojový lístok, nakloní sa nad stôl, zapáli si, zdvihne obočie a povie: „Hovor. To ma zaujíma.“

 

roman na pokracovanie 2 1jpg



Aby ste vedeli, ako sa stalo, že Jana prišla k tomuto fundovanému záveru o súrodeneckej nepodobnosti. 

Sedeli sme na káve a náhodou v tom istom podniku boli aj tieto dve sestry – nesestry. Keď odchádzali preč zastavili sa pri stole, kde sme sedeli my. Jana ich nepoznala, tak sa s nimi len pozreli na seba a pozdravili. Ony so mnou prehodili pár viet - ako sa majú, aké majú plány, čo idú robiť tuto so sestrou. 

Jana sa venovala študovaniu toho nápojového lístka. Zvyšok už viete.


 

To vraj bolo takto.

Staršia z nich, tá v tej modrej bunde, už bola na ceste. Akože v brušku. Bolo to dávno, takže to museli dať „na poriadok“. Na poriadok sa veci vtedy dávali tak, že sa tí dvaja, čo spolu čakali dieťa, museli zobrať. 

Vlastne ani nejako veľa nenamietali. Budúca nevesta bola aj trochu rada, keď sa do toho zamiešali rodiny a postrčili chlapa, ktorý sa nemal k činu. Bola doňho zaľúbená. Čakala s ním dieťa a tešila sa z toho. Chcela sa zaňho vydať.

Vo svadobný deň, ktorý, ako to už býva, má byť jedným z nevestiných najkrajších dní v živote, sa ale stala taká vec.


Počas ceremónie vošla do obradnej siene nejaká žena. 

V náručí mala bábätko zabalené v perinke. Najskôr chvíľu stála vzadu pri dverách. Asi vyčkávala na správny moment. Keď už podľa nej nastal správny moment, prešla úplne dopredu. Položila dieťa na stôl medzi oddávajúceho a nádejných novomanželov a spustila. Že nech si ju teda vezme. Ale že tu má svoje decko a nech sa postará. Nech sa postará o svoje dieťa, keď si teraz chce vziať inú.

Tá žena pochopiteľne nevedela, že rozdiel medzi ňou a tou vo svadobných šatách je len ten, že situácia je rovnaká, ale v tomto prípade zasiahla rodina nevesty a ženícha a narobila už spomenuté poriadky.

 

Chvíľu bolo ticho.

Potom bol šum. Potom dieťa v perinke niekto vzal, vzal za ruku aj jeho mamu a odviedol ju zo sály. Prítomní rodičia dali oddávajúcemu pokyn, aby pokračoval. 

Pokračoval. Uzavreli manželstvo.

 

roman na pokracovanie 1 1jpg


Málo sa vie o tom, čo sa dialo prvé hodiny po obrade. 

Vieme len dôsledky. Dôsledky boli takéto: Boli formálne manželia. Nikdy spolu ale nezačali bývať a žiť. Jeho s ňou ani v tom meste už nikto nevidel. Mladomanželka sa nasťahovala do domu, ktorý niekto podedil po niekom a nejako sa rodiny dohodli a odkúpili. Pre vnúča.

Otec nebol so svojou zákonitou a ani v tom meste už nikdy videný. Do domu sa nikdy nenasťahoval. Žila tam sama. Teda, s dcérou. S tou staršou.

 

„Tou v tej modrej bunde?“ povie nahlas Jana a zapáli si ďalšiu.

„Hej presne, v tej modrej bunde.“

 

Žila tam s ňou sama. Vychovávala ju so všetkou láskou a samozrejme najlepšie ako vedela. Starí rodičia z jednej aj z druhej strany pomáhali. Dom mal malinkú záhradku. Mama s dcérou pestovali kvety. Krásne obrovské kry plné voňavých rozkvitnutých pivoniek.

 

O niekoľko rokov neskôr mala druhé dieťa.

Nikto nevedel nič. Dodnes nevie. Zrazu mala bruško a zrazu mala druhú dcéru. Ona na otázky odpovedala svojsky. Ako na všetky otázky tohto typu, o ktorých si cudzí ľudia myslia, že na ne majú právo. Povedala: „A to ste ešte nepočuli, že pivonky podporujú plodnosť? Pozrite sa do tej záhrady, voňajú na pol ulice a kvitnú ako divé!“

So smiechom zmenila tému na záhradku a pestovateľské rady.

 

Existovali klebety o tom, ako sa po rokoch vrátil manžel, ktorý dostal rozum.

Existovali klebety o tom, ako spolu vlastne žijú od toho obradu stále, len si dávajú pozor, aby manžel nevychádzal cez deň. 

Existovali rôzne teórie. Ale nikto nevie, ako to bolo. A čo sa stalo. Ako dcéry rástli, zdalo sa klebetniciam v okolí, že sa málo podobajú. To im vytváralo pôdu na vymýšľanie historiek o všemožných scenároch, iných mužoch, ale nikto nemal v ruke nič, čo by bolo viac než „možno“, „vraj“ a „počula som, že“.

 

Ako to je v skutočnosti sa o nich nikto nikdy nedozvedel.

Vieme len fakty, aj to len zopár. Fakty sú, že nežil v dome žiaden muž. Fakty sú, že obe dcéry vychovala s láskou. Sestry sa majú rady a podporujú sa navzájom celý život. Veď si to videla. Vychovala dve múdre a šikovné bytosti a celý život ich zásobovala láskou. Na všetko bola sama. Pravdepodobne jej niekto zlomil srdce. Pravdepodobne sa to zopakovalo dvakrát. Lenže nevieme, nikdy sa nesťažovala. 

Nikdy.

Celé to niesla ako dáma. Srdečná a vždy usmiata. Bojovníčka. A keď bolo ťažko, okopávala pôdu na malej záhradke pred domom. Pod dôsledným drobnohľadom senzácie chtivých obyvateľov tej ulice.

 

Faktom je aj to, že na prvú asi poviete, že sa na seba vôbec nepodobajú. Ale faktom zostáva aj to, že je na mieste otázka, či sme genetici, že si trúfame robiť takéto „kvalifikované odhady“. A či to náhodou nie je ich vec. A čo nás do toho.

Fakt je aj to, že dodnes keď idete okolo toho domu tam kvitnú v sezóne tie nádherné pivonky. 

Áno, voňajú na celú ulicu.

 

roman na pokracovanie 3 1jpg


Jana zahasila štvrtú cigaretu, uznanlivo pokyvkáva hlavou a usmieva sa.

„A ony vedia, ako to bolo? Baby vedia? Im mama povedala, či aj pred nimi to tajila?“

„To naozaj neviem. A ani si neviem predstaviť, ako sa na to dá opýtať, aby si nebol za úplného trula. Lebo veď, čo nás do toho. Ale sila, nie? Predstav si, ako to srdce muselo bolieť. Dvakrát.“

„Ozaj, a ty odkiaľ máš túto historku? Tým sa asi len tak hocikomu nechvália.“ investiguje neúnavne ďalej.

„To je pravda, nechvália. Povedala mi to známa. Vieš tá s tou kabelkou, čo sme spomínali minule. Tá má tiež ten príbeh, že to by si nevymyslela ani keby si chcela.“

„Čosi? No vrav, počúvam.“

 

Jana sa to dozvedela ešte na tej káve. Vám o tom poviem nabudúce.

Dobré to je.

Váš Roman.

 

 

 

Vysvetlivka:

Keď som ukladala tento súbor nazvala som ho „roman na pokračovanie“. A bolo rozhodnuté. Už som len prepísala malé r na veľké. Máme názov! Výkričník! Radostné zvolanie! Roman je meno rozprávača, nie pomenovanie formy. Pre istotu.

Dobre?:D


Budeme to volať Roman na pokračovanie. 

Som vymyslela. Mrte kreatívne. Pointa bude taká, že to bude román. Možno. Lenže na blogu a ja úplne celkom neviem, aké sú kritériá na román. Ani literárne ani odborne. Mala by som vedieť. Pamätám si, že poučku čo je to román sme sa na gymnáziu učili. Mala veľa riadkov a pozrite, aké to bolo užitočné. (irónia, pozn.aut.:D) 

Ešte sme sa učili definíciu aj toho, čo je to „román rieka“. 

To si tiež nepamätám, ale viem, že som to mala vo veľkom zošite vľavo dole napísané. Takými malými písmenami a vtlačené pod posledným riadkom, aby to vošlo ešte na tú jednu stranu. Zošit bol formát A4, tvrdé dosky. Na obale obrázok malých levíčat, ňuňu. Vnútri starostlivo na všetkých stranách narysované okraje.


Trochu som si zase odbehla, pardón. 

Toto vám asi nechýbalo, ale toto sa deje v mojej hlave pri asociácií definuj román. Naspäť ku sľubom a vysvetlivkám. Takže: na román si netrúfam, ale neviem, skúsme taký blogo-príbeho-poviedko-románo. 

Možno to budú samostatné príbehy, možno spolu budú súvisieť a nadväzovať na seba. A možno nie. Zatiaľ to vyzerá tak, že ako kedy a ako ktoré. Ešte sa uvidí.

Vyrozpráva vám ich Roman. Na pokračovanie.

Tak to budeme volať. A bude to približne raz za mesiac.

 


Majte krásny týždeň a dajte mi vedieť, že či dobre to je, alebo som to už prehnala.

Zvedavá som.