Roman na pokračovanie, časť 5 - O tej, ktorej ľudia vravia príbehy

„A vy ste sa ako spoznali?“ pýtam sa Jany na jednom z venčení Nádeje medzi panelákmi.

„Tak to si pamätám úplne presne. Bolo to možno už aj 15 rokov dozadu? Možno aj 16. Ale vieš, ako sa hovorí, že si to pamätám ako by to bolo včera?“

„Hej.“

„Tak to presne sedí. Pamätám si to, ako keby sa to stalo dnes ráno.“

„Hovor.“

 

  

 

„Ale no, fuj to, Nádej, poď sem!“ kričí na toho psa, ktorý sa práve chcel skamarátiť s náhodným okoloidúcim.

„Vieš, čomu nerozumiem?“

„Čomu?“

„Že prečo, keď sa ku mne priblíži cudzí pes, jeho pán zakričí Fuj to!. Čo som ja aké fuj? Čo ma nemôže ten váš pes ovoňať? Som ja fuj pre tvojho psa? Musíš mi to tak nahlas hovoriť? Vieš, že ma to môže aj zraniť?“

„Ale už Roman, aký si, veď!“ a smeje sa.

„Viem, viem, prepáč. Pokračuj.“

„Čo som to hovorila? Jáj, že ako som ju spoznala. To bolo takto:

 

Sedela som v kancelárii. Ako vždy. Dvere otvorené. Ako vždy. Na tom poschodí na chodbe boli tri kancelárie, jedna zasadačka a v chodbe aj malý kuchynský kút. 

Mali sme stále otvorené. Preto keď prišiel výťah na naše štvrté poschodie, počuli sme to cinknutie, keď sa na ňom otvorili dvere.

To bolo vhodné ohľadne toho, že sme mali prehľad, či je niekto na chodbe, alebo už dorazil niekto, s kým máš dohodnuté stretnutie a také.

Cinkol výťah a niekto vošiel do jednej z vedľajších kancelárii.

 

Počula som odtiaľ smiech a šum. Išla som sa pozrieť, že čo sa deje.

Na chodbe už od výťahu bolo cítiť parfém. Vieš, ako niekedy vieš o niekom že už je v budove, lebo cítiš niekde na chodbe jej alebo jeho vôňu?

Tak presne to bolo ono. Len som ešte nevedela, komu tá vôňa patrí.

 

 

Postavila som sa tam do dverí a pozorovala.

Riešila s kolegami nejaké pracovné veci. Všetci sa usmievali. A ona, popri tom, ako teda riešili tieto pracovné témy, rozprávala aj iné. 

Napríklad príhody s dcérou. 

To bolo vždy strašne vtipné, lebo jej dcéra vtedy práve začínala pubertu. Dieťa v puberte v Bratislave bola téma, ktorá generovala nekonečno vtipných príhod. Teda, aspoň v jej podaní to tak vyzeralo.

Že to je vlastne všetko jedna humorná jazda, celý život ako taký.

Aj keď vieš, že úplne vždy nebola. To nie je o tom, že jej život je jedná vtipná jazda. To je o tej vnútornej sile prekonávať aj tie temnoty so zaťatými zubami a silou. A pri pohľade naspäť z toho s odstupom spraviť vtipnú príhodu. 

Taký nadhľad, vieš?

 

Nosila výraznú bižutériu.

Vždy. Prstene. Také, čo sa volajú „statement ring“. Výrazný prsteň s názorom. Prešla ku jednému kolegovi, prisunula si stoličku a riešili niečo pracovné.

Potom sa zdvihla, prešla ku druhému kolegovi a tak tam pozerali do monitorov a plánovali. Oni pracovali. Lenže stále pri tom mali úsmev na tvári. 

A ja som možno vtedy videla, ako sa dajú aj ťažké veci riešiť s ľahkosťou. A so šarmom. Že ako môžeš vlastne byť elegantná a dáma a vtipná zároveň, vieš? Aj popri tom, ako pracuješ.

 

„No, to práve úplne neviem, ale hovor ďalej.“ 

 

Tak som tam stála v tých dverách. Nechala som sa zoznámiť. Ja si aj presne pamätám, čo som mala oblečené. Aj čo mala oblečené ona. Len neviem, či to je normálne, si to takto presne pamätať. Je to trápne? No, to je jedno. Skrátka.

Pochválila som tú bižutériu.

 

„Ďakujem,“ povedala. Potom ešte povedala, že ešte majú taký jeden náhrdelník, ktorý tiež asi potrebuje. Hej, tak povedala.

Že ho potrebuje.

A potom povedala, že si ho teda asi pšikúpi. Ona tak hovorila vtedy, že si niečo musí pšikúpit, lebo to potrebuje.

 

 

Vyriešili, čo bolo pracovné.

Vložila počítač do kabely. Bola to obrovská červeno modrá kabela. Také akoby poprepletané pásy prešívanej látky. Mala ju položenú na stoličke. Otvorenú. Kabela zabrala celú stoličku.

„A to ti nevadí, takáto veľká taška?“

Opýtala som sa. Lebo pekná bola, krásna. Len neviem, či sa mi nezdala až akože príliš. Vieš, taká až mega obrovská. Taká veľkosťou skoro ako to, čo nosíš na kúpalisko, lebo tam ide aj osuška, no. Vravela som si, že načo také veľké? Aj keď bola pekná.

Ona na to že:

„Ja som matka. Do mojej kabely musí vojsť všetko, čo potrebujem v robote, plus jeden celý chlieb, maslo a kilo zemiakov.“

 

Keď odišla, okrem vône po nej ostala aj dobrá nálada. Vo všetkých kanceláriách na tom štvrtom poschodí. To je také, čo sa dnes už volá „vajb“. Tak vtedy som to videla. Že ako to môžeš celé niekam doniesť. 

A ako to tam po tebe ostane aj keď odídeš.

 

„No a toto je ona? To je tá zberačka príbehov?“

„Hej. Pri tých kávičkách a nekonečných služobkách na také rohy a kúty slovenska, o ktorých si nikdy netušil že existujú, my sme nemali v aute chvíľu ticho. Vieš, ako niekto veľa hovorí a teba niekedy odpojí?“

„Hej.“

„Tak tu nie. Keď hovorí, tak to strašne chceš počúvať. Jej sa totižto ľudia zdôverujú s ich osobnými príbehmi. Neviem prečo. Myslím si že preto, lebo vedia, že keď ten ich príbeh prerozpráva ona, bude to dobrý príbeh. Že v ňom nájde aj humor aj poučenie. Na svoj vlastný príbeh sa ti potom pozerá ľahšie, keď ti ho prerozpráva. 

Ale to sú také príhody, čo by ani scenárista nevymyslel. A všetky sa naozaj niekomu stali. 

Že vraj odkedy sa poznáme má aj viac rokov. Ja úplne neviem, či to tak je. Podľa mňa to u nej je tak Merylovsky."

„To je ako?“

„Vieš, ako Meryl Streep má viac rokov a nemá na sebe žiadnu estetickú úpravu a je to tak správne a na šarme to pridáva? Tak takto.“

 

 

Čo ďalej?

Toto je predposledná časť Romana na pokračovanie prvej sezóny. Približne o mesiac nás čaká posledná.

Spoznali ste niektoré postavy a viete aj o ich príbehoch trochu viac. Zatiaľ len trochu.

No a v ďalšej sezóne, po lete, ich dáme dokopy. Poviem vám, ako sa postretávali. Kto sa s kým pozná a niekto s niekým aj niečo ešte zažije.

Zatiaľ sa držte zdraví.

 

Dobré to je

Váš Roman.