Roman na pokračovanie - časť druhá

 

Boli sme nedávno u priateľov na káve, keď sa ešte chvíľu mohlo navštevovať. Padla tam taká otázka, že:

„Aký je podľa teba rozdiel medzi pesimistom a optimistom? Teda, ako by si to definoval? Že čo je to optimista?“


Rozprávali sme sa a vyšlo nám z toho toto:

Optimista je ten, kto verí v riešiteľnosť svojich problémov. Alebo nie len svojich. Ale v riešiteľnosť problémov tak celkovo. A aj to robí.

Dohodli sme sa, že to sa nám páči a spokojne sme prešli na inú tému.

 

roman na pokracovanie_3jpg

 

Prečo o tom hovorím?

Viem, že som vám dnes sľúbil pokračovanie tej kávy s Janou. A príbeh o zberačke príbehov. Lenže je tu niečo dôležitejšie. V týchto dňoch veľmi obzvlášť. Desiaty Október bol Deň duševného zdravia.

To už som nestihol. 

Ale poviem vám dnes príbeh o jednej optimistke, o ktorej by ste veľa vecí nikdy nepovedali. Poviem vám ho, lebo svet je teraz taký, že potrebuje starostlivých ľudí. Sme zavretí doma. A niektorí úplne sami. Aj tí najstarostlivejší potrebujú trochu vás.


Pripravení? Bolo to takto:

 

 

„Ale nie, že o tom napíšeš." Hovorí a utiera si slzy.

„Neboj sa“ - uisťujem ju.

Boli sme spolu potom ešte niekoľko hodín. Smiali sme sa, plakali, prešli sa popri Dunaji (vtedy sa ešte mohlo), trochu sme aj poohovárali, no. Nedalo mi to a tesne pred odchodom som sa opýtal.

„Počuj, to s tým napísaním. Nie?“

„Áno“ vraví rozhodne. „Napíš to! Zmeň mená, ale povedz im to. Potrebujú to vedieť. Že tu nie sú sami. Že to tak máme viacerí. Kurníkšopa. Napíš!“

„Ako sa chceš volať? Lebo to si môžeš normálne pre účel príbehu vybrať.“

„Vždy som chcela byť Margaréta, alebo Alžbeta. Aj Skarlet. Ale volaj ma tam Alica. Lebo toto už je naozaj do kelu ako v krajine zázrakov.“

„Dobre. Alica, píšem si.“

  

Ten príbeh, ktorý som vám najskôr nemal, ale potom vlastne mal napísať, je tento:

 


Svet náš každodenný

Alica má také maskovanie. Neviem, či to robí naschvál. Tvrdí, že nie. Že to tak jej telo maskuje, aby nikto nemal podozrenie. Jej telo to maskuje takto: čím horšie to je, tým lepšie vyzerá. V ten deň, keď sme sa stretli a keď mi o tom povedala, vyzerala naozaj výborne. Až som sa bál opýtať.

"Tak spusti, ako sa máš?"

"Chceš pravdivú alebo spoločensky prijateľnú odpoveď?" - takto sa Alica pýta len vtedy, keď má v úmysle povedať tú prvú alternatívu. Len si ťa tým pripravuje na to, že to bude riadne mäso. Aby si vedel, že to, čo príde, nebude maličkosť.

Keď nechce povedať čo sa deje, nepýta sa a rovno ti dá spoločensky prijateľnú odpoveď.

 

"Pravdu a nič len pravdu" - usmejem sa a nechám ju hovoriť.

Objednala si kapučíno s mandľovým mliekom, nadýchla sa a spustila:

 

roman na pokracovanie_2jpg



“Keď som pred pár rokmi pozerala Kardašianky tak tam Kendall Jenner mala pred módnou prehliadkou záchvat anxiety – úzkosti. Volala niektorej zo sestier, už si nepamätám ktorej. A ja si vravím: Ty máš depresiu? Veď ty máš všetko. To čo je za výmysel. Veď ty nevieš čo hovoríš. To je nejaké pútanie pozornosti už alebo čo. 

Ona v tej reality show hovorila, že má vnútri úplne zovreté všetko. Že nedokáže vyjsť z hotelovej izby. Že má paniku keď si to predstaví, búcha jej srdce a nevie dýchať.

A ja si vravím: och to je ale slabotinka, že nevie trému zvládnuť. Veď sa nadýchnem a idem. Jasné že má trému. Ale to je normálne. Len sa z toho nemá potento a má sa tam postaviť a ísť. To je ľahké.

Lenže dnes už viem, ako veľmi som sa rúhala. A ako veľmi ťažké niekedy je “sa tam postaviť a ísť.””

 


Bolo to také obdobie, kedy bolo všetko zdanlivo v poriadku

Aj v práci, aj súkromne, aj zdravotne. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa niečo mohlo diať. Pre oko vonkajšieho pozorovateľa – úplne normálka. Ale chytala ju nejaká melanchólia. Tak to popísala. 

Povedala, že boli dni, keď ani nevyšla z postele. 

Na správy neodpovedala. Ak, tak len stroho. Ako keby jej úplne vybilo baterky. Aj keď fyzicky nemalo z čoho. Niekoľko dní. Potom niekoľko týždňov úplnej apatie k ľuďom, svetu, životu.

 


Povedala to nejak takto:

“To ani nie je smútok. To je akoby úplné prázdno a paralýza. Cítiš vlastne veľké nič. A je ti to naozaj jedno. 

A keď máš niečo urobiť alebo niekam ísť cítiš odpor a že sa ti to nechce. Nie hnev ani smútok. Nechce sa ti to, lebo je ti to jedno. Tak strašne jedno. A nedokážeš to fyzicky urobiť. To je šialené. Že ty nevieš fyzicky vstať z postele napríklad niekedy. A to znie neuveriteľne, ale tak to proste je.

A toto "jedno mi je, nemám názor dajte mi pokoj, nedá sa" sa strieda s takými čudnými udalosťami.


Príklad. Ideš si do kuchyne večer spraviť čaj. A vtom zrazu úplne z ničoho nič ti je ťažko a rozplačeš sa. Ale tak, že akoby ti niekto na hrudník tlačil ale strašne silno. Pustia sa ti slzy a silnie to. Podlomia sa ti nohy a spadneš v kuchyni. Ležíš na zemi a hekavo plačeš. Plačeš z takej strašnej hĺbky celého ty, nevieš to zastaviť a úplne ťa to vysilí. Si v pekle.

Ráno, ak treba ísť do práce a nedá sa mať voľno, nejako to musíš dokázať. Nahodíš šaty, mejkap a ideš. Celý čas sa to všetko deje akoby mimo teba. 

Si na seba hrdá, ak si to vôbec dokázala, ísť medzi ľudí."

 


roman na pokracovanie_1jpg



Nie si prítomná vo svojom vlastnom živote

Nedokážeš to. Prežiješ ten deň, prídeš domov, zavrieš dvere a znovu ťa vypne. Sedíš a pozeráš do steny. Bez jedinej myšlienky. Kľudne celé hodiny. Alebo príde zas ten plač a úzkosť a záchvat hlbokej čiernoty. Nechceš zomrieť. To nie. Len sa ti nechce žiť. 

Lebo to ani fyzicky nedokážeš.

 

Tie dni, keď musíš predstierať život, sú zvláštne

Ale aspoň ťa na chvíľu vytrhnú z tej ničoty. Lebo tá ničota, ktorá ti vtedy zahltí hlavu, myseľ, srdce aj telo je nekonečná. Je to presne ako v nekonečnom príbehu. Tá ničota ktorá požierala celý svet. Len požiera tvoj svet, teba vnútri.

Nikdy nevieš, či už si dosiahla dno a ideš hore, alebo si ešte len na ceste dole. Keby nebolo týchto “výletov” z bytu do života, bola by tá ničota nepretržite? Kam až to pôjde?

Nevieš. Nie si pán svojho vnímania.

 


Alica vytiahne telefón a vraví ďalej:

„Čítala som jeden článok a tam boli popísané veci, o ktorých sa málo hovorí, ale strašne ťa vnútri keď máš toto ničia.“

Otvorí ten článok a číta mi nahlas tie body, s ktorými súhlasí. Tu sú:


Napríklad, že si myslíš, že keď sa vtedy nedokážeš tešiť z vecí, tak si zlý človek.

Ale nie si, ty len máš také chemické procesy v mozgu, že ti to nedovolí. Normálne je to choroba. Len sa o nej nehovorí a fyzicky nebolí. No, ako sa to vezme, fyzicky nebolí. Fyzicky bolia niektoré sprievodné javy.

 

Mentálne vyčerpanie z toho, ako stále bojuješ so svojim vlastným mozgom. Fyzické prejavy – únava, nespavosť, trávenie, nechutenstvo, úplná zábudlivosť a problémy s pamäťou.

Odpojenie. Si súčasťou svojho života, ale nie si prítomná. Mentálne. Ako keby si na seba pozerala zvonka. Odpojená sama od seba.

Väčšinu času nič necítiš.

Koľko veľa síl ťa ráno stojí vstať z postele. A to musí znieť absurdne, ale je to veľký boj so svojim mozgom aj s telom. Zobudiť sa ráno a musieť zvládnuť ďalší deň ti ničí dušu. Tá myšlienka na to.

 

Cítiš hanbu.

Možno máš pocit, že ťa ostatní súdia, hanbíš sa, že nedokážeš každodenné rutinné činnosti. Ale nedokážeš ich. Na nič sa nevieš sústrediť. Na nič.

Musíš sa tváriť, že všetko je v poriadku.

Bojíš sa, že sa niekto opýta ako sa máš a budeš musieť povedať, že dobre. To je tak veľmi ťažké, akokoľvek neuveriteľne to vyzerá. Túžiš to niekomu všetko povedať, ale zároveň sa bojíš, že sa niekto opýta ako sa naozaj máš.


Keď je chvíľu lepšie a potom sa to vráti. A ty si uvedomíš, že si znova na tom tmavom mieste a netušíš, ako si sa tam dostala a ako z toho von. Nevieš, koľko to bude tentokrát trvať.

Ak aj vieš, čo ti pomôže sa odtiaľ dostať, je fyzicky aj mentálne extrémne náročné to urobiť. Lebo nemáš silu.

 

Hneváš sa na seba, pretože máš pocit, že míňaš vzácny čas. Pretože sa nevieš posunúť.

Nevieš, komu sa môžeš zveriť. Sú to u nás stále také tabu témy. Nevieš, či ti vôbec niekto dokáže rozumieť. Lebo ani ty by si im nerozumela, keby si to nezažila. Viď príklad hore s Kardašiankou.


Niekedy máš pocit, že to nie je depresia, že si len zlý človek, ktorý si nevie vážiť, čo v živote má. Začneš veriť tomu, že si zlý človek. Zabudneš na to, že to sú proste chemické procesy v tvojom mozgu.

Niekedy sa cítiš chvíľu lepšie a myslíš si, že to nemôže byť teda depresia, veď si sa na niečom minulý týždeň smiala. Takže – a sme tam naspäť – nie je to chorobou, je to tým, že ty si zlý človek. A takto sa cyklíš.

 

Nechceš o tom nikomu hovoriť, lebo každý má svojich starostí dosť. Nechceš im pridávať.

A samozrejme ani neočakávaš, že tomu porozumejú. Vyžaduje to obrovské množstvo energie len to vysvetliť, čo sa ti deje. A že to nie je nálada, ale ako ťa to celé zhltne a nie je z toho cesta von. Vlastne to vzdáš, lebo vieš, že je takmer nemožné to vysvetliť, ako sa cítiš. Aj keby najviac chceli, je náročné tomu porozumieť a nemyslieť si, že to je len tvoja nálada.

 


roman na pokracovanie_4jpg


 

„Napíš to! Zmeň mená, ale povedz im to. Potrebujú to vedieť. Že tu nie sú sami. Že to tak máme viacerí. Kurníkšopa. Napíš!“


Ako mám napísať "dobretoje" o depresii a úzkostiach? Neviem. Ale musím to skúsiť. Mňa to tak šokovalo, že musím. Zvlášť teraz. Mne to ešte nikto vlastne takto nevysvetlil, že čo to je. A na Slovensku týmto ochorením vraj trpí každý 15ty človek. 

Musím to napísať na dobretoje. Aby vedeli, že nie sú sami. Aby vedeli, že sa to dá. A aby vedeli, že sme tu pre nich. 


Toto nie je odborný článok.

Je to prepis rozhovoru. Len vám chcem povedať, že sú to úplne normálni ľudia, ale teraz nás asi trochu viac potrebujú. Vlastne sa všetci teraz tak dosť potrebujeme. Inak ako spolu to nepôjde. 

Neviem, aké to je. Nie som ani doktor. Ona tiež nie je odborníčka, len mi popísala, čo prežíva. Pridali sme ešte niektoré body z toho článku. Áno, ona má odbornú pomoc. Ale tiež mi povedala:

„Napíš tam, že každý to má inak. A že nech si nerobia sami diagnózy. Normálne nech si nechajú pomôcť odborníkom. Že sa to dá. Aj keď ti to niekedy trhá plachty.“


 

 

Sú to úplne najviac normálni ľudia.

Sú medzi nami. Na mnohých, ani na Alicu určite, by ste to nikdy nepovedali. Bojujú. Každodenné jednoduché úkony sú pre nich v niektorých chvíľach takmer nemožné. Bojujú v tichu a sami. Nie sú to vrtochy ani nálady. Nevybrali si to. Nevedia to ovládať, ono to v niektorých situáciách ovláda ich.

Potrebujú nás. Aj keď im často nevieme pomôcť. Možno tam stačí len byť. 

 

Teraz sa tam pri nich byť nedá. Mnohí v tom ostali sami. Zavolajte, prosím, svojim blízkym. Aj (alebo špeciálne tým), ktorí sa nikdy nesťažujú.

 




Ďakujem

Ďakujem, Alica, za pomoc s článkom. A že som im to mohol povedať. Že v tom nie sú sami. Možno som niektoré veci popísal zle alebo nie úplne presne. Prepáčte mi to. Mám veľkú úctu k tomu, že to bojujete. A ako to bojujete.

 


Ako z tejto témy spraviť dobretoje? Niečo s tým skúsme. 

Prosím,

ozvite sa svojim najbližším. Len tak, že ako sa majú. Možno vám povedia, že dobre, aj keď nie. Ale vraj to, že sa aspoň ozveme, znamená veľa. 

Prosím, nevyčítajte svojim blízkym ak sa neozvú oni. Možno nevládzu a nedokážu. Spravte to vy a hotovo.

Teraz sa na nás valí všeličo. Nesúťažíme, kto to má ťažšie. Držíme si proste navzájom palce, podporujeme sa a nenecháme sa v tom navzájom. 

Pomáhajme si, zavolajme si, napíšme si, zvládneme to.



Čo spravíme?

Spravíme kus dobra. Dobre? Takto: 

Po dočítaní môžete poslať svojim kamošom / priateľom / bárskomu napríklad: 

  • Fotku kávy, ktorú práve pijete. 
  • Výhľad z vášho okna, ktorý vám už lezie na nervy, ale oni ho ešte nevideli. 
  • Pesničku, ktorú práve počúvate. 
  • Selfie s absurdným zajačikovským filtrom:D
  • Všeličo iné...


A dajte toto kľudne aj pod článok do komentáru. Dajte mi vedieť na fb, ako vám je. Aj keď ste bez depresie, aj tak to teraz nie je ľahké pre nikoho. Odfoťte mi čosi. Budem rád. A dobré to bude. 

Čo poviete?

A nie, fotka ani jeden telefonát, ani jedna pesnička depresiu nevyliečia. Len si dajme najavo, že sme tu aj pre toho druhého. 


Starajme sa teraz trochu viac jeden o druhého. Prosím. Máme za sebou ťažký rok, týždeň v izolácii a čaká nás ešte jeden. Buďte, prosím, v spojení s vašimi blízkymi. 




Aj keď to vyzerá ako negatívny príbeh, nie je.

Alica je optimistka. 

Jedna z najväčších, aké poznám. Ona nie že verí v riešiteľnosť tohto nekonečného hlavolamu. Ona ti ten boj normálne spravila šarmantne súčasťou svojho ja. Lebo vieš, čo spravila, keď sme sa lúčili?

Usmiala sa, pri odchode na mňa žmurkla a povedala: „Don´t let that sh_t stop you.“

 

Dobré to bude,

Držte sa a pomáhajme si.

 

Váš Roman.