Roman na pokračovanie, časť tretia


 

Sme na tej káve s Janou. Stretli sme tam tie sestry, čo vôbec nevyzerajú ako sestry. A povedali sme si o tom dome s pivonkami. Potom sme si predstavili optimistku Alicu. Dnes sa pozrieme na Janu. 

Na tú, čo s ňou sedíme na tej káve.


roman na pokracovanie_ldjpg


„A vy ako budete na Vianoce?“

Pýtam sa najviac klišé otázku týchto dní, na ktorú ale takmer nikto zatiaľ nemá odpoveď. Každý by aj rád mal odpoveď. Ale akékoľvek budeme mať plány, všetko sa ešte môže zmeniť. Na poslednú chvíľu. Ale každý má aspoň plán. Takže sám sebe skočím do reči:

„Upravujem otázku, upravujem otázku. Aké máš plány - zatiaľ? Že ako budete na Vianoce?“

Jana sa oprie o operadlo sedačky a povie:


„Doma. Prídu svokrovci. Sú v rámci okresu, keby náhodou, tak aj tak by sa malo podariť. Vieš, keď máš deti, to už je iné, celé Vianoce. Aj sa to celé tak sústredí okolo nich, aj to je vlastne najdôležitejšie, čo vtedy riešiš. Beháš, varíš, vyprážaš, ale potom to má také iné čaro. Keď oni rozbaľujú tie darčeky. To je taký happening. To stojí za všetky prachy sveta. 

A zároveň na to, aby šťastne rozbaľovali, zase tých prachov až tak veľa netreba.“


„A ktoré boli najlepšie Vianoce v tvojom živote?“

„To nemôžem povedať. Sľúbila som zúčastneným, že to ostane tajomstvo. Ale jeden z najlepších vianočných príbehov je ten z tej návštevy. Ale ten poznáš.“

Poznám. Ale vy ho zatiaľ nepoznáte. Takže si ho od Jany vypýtame, dobre?


„Pripomeň mi?“ - poviem jej.

„Jak pripomeň mi? Každý rok ti ho vravím! Čo ma nepočúvaš? Už toľké roky nepočúvaš? Jaj, ty. No dobre. To bolo takto.

Bola som na vysokej škole. Aj môj vtedajší frajer. Lenže každý v inom meste. Takže to vtedy bolo tak, že sme cez víkendy niekedy ostali na internáte u jedného, niekedy u druhého a niekedy sme išli domov. Buď k jedným alebo druhým rodičom.“

 

roman na pokracovanie RORjpg



Vianoce strašnedávno, keď Jana bola ešte na vysokej škole: 


Vrátiš sa z internátu do rodného mesta. Aj frajera máš odtiaľ. Na štedrý deň každý je u svojich doma. Potom medzi sviatkami sme, samozrejme, išli na návštevy k rodičom toho druhého. No a jednu z nocí sme ostali u nich. 

Teda u jeho rodičov. Keď sme tam boli, zvykli sme spávať v detskej.


Takže sme tam, večer príjemný, darčeky si odovzdáme, Popoluška pozretá. Ideme sa uložiť spať. Rodičia v spálni a my dvaja v detskej. Nečakane príde domov aj frajerova sestra s jej frajerom. Nejako zmenili plány či čo a skrátka budú spať tiež tam. Radi sa vidíme. Ešte sa chvíľu rozprávame a pijeme čaj. Museli sa zohriať, bolo asi mínus milión a prišli z vonku. Prejde pár hodín, ani si nevšimneme ako. 

Už ideme naozaj spať.


Rodičia v spálni, my dvaja v detskej a jeho sestra s frajerom si rozložili gauč v obývačke.

Ako to už býva, po „dobrú noc“ sa páriky tešili z rodinnej víkendovej pohody, zo sviatkov a tak celkovo z prítomnosti toho druhého.

No a potom, to ti tak vysmädne. Všetkým im asi vysmädlo. Aj Jane, aj bratovej frajerke, aj frajerovej mame.


Rytieri v jasnej zbroji (trenkách) išli do kuchyne po vodu pre svoje ženy. Stretli sa tam. Traja chlapi. 

I si sadli v kuchyni okolo stola, otvorili víno, pivo, čipsy a dali sa do družného rozhovoru na zásadné témy, ktoré rozoberajú muži medzi sebou, keď sa po polnoci stretnú v kuchyni. (Tipujem futbal alebo hokej, ale pokojne to mohlo byť aj tesnenie na vodovodnej batérii alebo niečo podobne zásadné.)


Jana vraví:

(Ona to vraví strašne teatrálne a tak veľmi to prežíva. A gestikuluje a spieva keď to hovorí. Úplne spravodlivé rozčúlenie:D)


„Pozerám sa kokos na ten byt zhora. Vidím tam tri ženy. Každú v inej miestnosti pod perinou na dvojposteli. Zakryté. Ležia a vysmädnuté pozerajú do stropu. Každá si v hlave dudre na toho svojho, kde dopekla je s tým pohárom vody, veď ja zomieram od smädu.

A v kuchyni vidím troch spokojných chlapov ako sedia okolo stola, dobre sa bavia a zvyšok bytu pre nich prestal existovať.“

 

Toto je Janina rozkošná historka o Vianociach. Mám ju rád. Aj Janu, aj tú historku. Vždy si ju nechám vyrozprávať znovu. Neviem, či to tieto sviatky zažijeme. Ale možno budúci rok sa tieto milé trápne situácie budú môcť opakovať.


 
Roman na pokracovanie_kovidnikyjpg


"Musím už ísť, kúpili sme dievčatám na Vianoce psa a idem ho vyzdvihnúť. Teda, zatiaľ len previesť ku svokrovcom. Dostanú ho až dvadsiateho štvrtého."

"Psa?" - pýtam sa a neskrývam zdesenie:D

"Psa. Viem, že to znie ako klišé, ale už sú na to dosť veľké. Zvládnu to. A trénovali. Celý rok venčili z útulku a starali sa tam o psíky. Myslím, že sú pripravené. Vybrala som také malé pekné ňunu, útulkáča. Bude sa volať Hope.

"Hope? ako Nádej?"

"Hej. Vieš prečo? Mala som taký zvláštny sen. Sedela som na balkóne. Bola tma. Boli sme na cigarete s tým mojim kamarátom. Vieš, s tým, čo už je v nebíčku.

"Hej, viem. A?"


"A on mi vraví: 

Musíš mi niečo sľúbiť. Každé ráno, keď vstaneš, musíš zobudiť svoju kamošku Nádej, ktorá spí vedľa teba. Musíš to urobiť každé ráno. Ešte predtým, než vstaneš z postele. Zobuď ju. A až potom začni deň.


Sľúb mi, že to spravíš. Že každý deň, predtým, než ho začneš, ju zobudíš.

No a ja som sa s nim v tom sne dosť hádala. Ale nakoniec som mu to teda sľúbila."



"A čo sa deje teraz? Zmenilo sa niečo?" - pýtam sa jej.

"Vieš čo? Akože hej, je to také. Iné trochu. A hej, je mi lepšie. Ale nechcem ešte mudrovať. Ešte tento koncept práce s nádejou nemám úplne dobre uchopený. 

Tak preto som sa rozhodla, že Hope - Nádej - bude tá, ktorá nás bude budiť celú rodinu. Každé ráno. A deň začneme tak, že s ňou pôjdeme na vychádzku.

Dobré, nie? To by mohlo fungovať. Čo myslíš? Myslíš, že to myslel, keď mi v tom sne vravel o tej nádeji?"


 

Myslím, že presne toto myslel. Prajem vám všetkým krásne sviatky. A prajem vám, aby vás každé ráno zobúdzala nádej. A ak nie, aby ste zobudili vy ju. Každé ráno. A až potom začali deň. 

Šťastné a veselé.

Dobré to je.


Váš Roman.