Sú veci, ktoré by človek jednoducho mal urobiť

  

Bol júl minulý rok. Ten víkend, keď nebola Pohoda. Sedeli sme v aute, smer Detva. Boli sme na diaľnici nikde medzi Bratislavou a Trnavou. Pamätám si to, lebo keď to hovoril, pozerala som pred seba na tie tri oranžové pruhy. A tie sú len tam.

Samo vraví: „Vieš, ja by som chcel spraviť takú vec.“ 

„Akú?“  

„Chcel by som napísať knihu o tej Moldave. Chcel by som sa tomu tak intenzívne venovať pár mesiacov. A napísať o tom. Myslím si, že je to dôležité.“


Je jún, rok po tom rozhovore v aute. Kniha vyjde už o týždeň, 28.6.2021. Stretli sme sa teda a porozprávali sa o nej. 

Aj o nej.

 


Samo Marec 1 Roky bezprvia Neuveriten prbeh razie v Moldavejpg

Fotky v článku sú zo súkromného archívu Sama M.




1 - Úvod, zahrievanie 

  

Dobretoje: V úvode bude medajlónik, čo tam o tebe mám povedať?

Samo Marec: Publicista, prekladateľ, propagátor Slavkovského štítu a futbalu.

DTJ: O futbale som úplne nechcela hovoriť teda.

SM: Nebudeme hovoriť o futbale. 

DTJ: Ani o politike, nevadí?

SM: Super.

DTJ: Mám tam napísať, že si bloger a influencer?

SM: Nie, ani jedno z toho.

DTJ: Prečo?

SM: Lebo blogy nepíšem už veľa rokov a influencer je strašné slovo.

DTJ: A ako sa volá to, čo píšeš raz za týždeň? 

SM: To je to „publicista“.

DTJ: Aha, dobre.

 

 

DTJ: Odkiaľ ideš?

SM: Z Tatier. Bol som za rodičmi a bol som sa vychladiť a bol som sa pokochať Slavkovským štítom. A dnes o pol siedmej ráno ma zobudil vrtuľník, lebo na Lomnickom štíte opravujú hvezdáreň. Od pol siedmej ráno lietal nad celými Tatrami a všetkých zobudil.

Totižto, keď je vrtuľník v horách, tak prvý reflex je, že sa niečo stalo. 

Len to som si povedal, že o pol siedmej sa ešte asi nič nestalo. Ale je to reflex. Spozornieš a sleduješ kam letí, ako je tam dlho, ako sa vracia, ako rýchlo letí, keď sa vracia.


DTJ: Odkiaľ ideš máme. A kam ideš?

SM: Ú, a musím niekam ísť?


DTJ: Hm, odpoveď otázkou.

SM: Nie, no, lebo geograficky nejdem nikam. Zajtra sa budem pohybovať v rámci Bratislavy, a na otázku kam smerujem už nehľadám odpoveď, lebo podľa mňa ja som ju nikdy nehľadal. Ja to nepotrebujem vedieť. Lebo to potom, keď si človek začne takúto otázku klásť, tak potom podľa mňa nevyhnutne príde k tomu, že: „Ježišmária, veď ja nikam nesmerujem!“

A to jednak nie je úplne pravda, a po druhé, že načo.

Keď je človek vyrovnaný s tým, že ten život ho hocikam zaveje a ono to bude v pohode, vtedy ho nemusí úplne zaujímať, že kam to bude.

 


Samo Marec 2 Roky bezprvia Neuveriten prbeh razie v Moldavejpg

 

2 - Zoznámte sa. Kto je Samo Marec?

 

DTJ: Akú vôňu si pamätáš z detstva?

SM: To bude znieť ako z Charlesa Dickensa. Pamätám si jednu vôňu. Na vleku máš kotvy. Tie kedysi fungovali na nejakom mazive, vieš, aby sa to hýbalo. Bolo to čierne, hnusné, a niekedy to z nich aj padalo. To bola taká hnusná vôňa. Ale ja mám na ňu pozitívnu asociáciu, lebo to znamená, že sa veziem na vleku.


DTJ: Ty si bol také dieťa, čo behalo vonku, alebo si bol zavretý doma?

SM: Ja som bol veľa chorý, ale mal som rôzne obdobia. Lebo som aj veľa čítal a málo rozprával. Mama sa bála, že budem farár.

DTJ: To sa treba báť?

SM: Asi hej. Asi nechcela mať zo mňa farára. Ale na druhej strane, trávil som von dlhé obdobia. Mama keď učila lyžovať, tak som bol von. Oco keď pracoval na chate, tak som bol von.

(Vonku, hovorí sa vonku! Ticho som bola, nič som mu na to nepovedala. Len to sem píšem do zátvorky, siláčka:D)

  

 

DTJ: Čo varí najlepšie tvoja mama?

SM: Po včerajšku môžem povedať, že bryndzové halušky. Dnes spravila plnenú papriku a bola tiež super. Moja mama veľmi dobre varí.


DTJ: Ktorá je prvá učiteľka, do ktorej si bol?

SM: To bolo až na strednej. Ona bola fyzikárka. Ja fyziku neznášam. Ale vtedy som mal jediný krát z fyziky jednotku.

DTJ: Lebo si bol do nej a si sa učil?

SM: Hej. Prečo mi nosíš veci?

(Priniesla som mu tašku a mobilný telefón. Lebo idú otázky, na ktoré tieto rekvizity bude potrebovať.)

 

DTJ: Žien sa pýtajú túto otázku v rozhovoroch, tak sa to opýtam aj teba. Čo máš v kabelke? Teda, v taške, aby som to upresnila. Nemáš kabelku, máš tašku. Čo v nej je?

SM: Počítač, fľaša vody, kábel, diár, kniha Fotbalová válka. Ale to nie je o futbale, to je súbor reportáží z Afriky a strednej Ameriky. Peňaženka, tabak, kľúče, bloček. 

 

DTJ: Aký je posledný song, ktorý si si pustil na Spotify?

SM: I adapt. To je taká skupina. Pesnička sa volá Sparks. I adapt je Islandská hardcore-ová kapela. Skvelá. Bol som aj na ich koncerte. A to si viem veľmi dobre predstaviť. Lebo Island je taká prázdnejšia krajina, a oni tam vtedy rozprávali, že viete, keď idete na koncert na Islande, dosť dlho idete nikam. Dlho – dlho, väčšinou je tma. A potom vám tam príde 15 ľudí. Lebo toľko ľudí tam je, no. A tento album mám veľmi rád. Mal som naň náladu. Inak by som si ho nepustil. 

Na to treba mať náladu.

   

DTJ: Posledná správa v telefóne je od koho?

SM: Od trénera. Že či zajtra o deviatej platí.

  

DTJ: Čo vieš o menštruácií?

SM: Mám teraz všetko vymenovať? Myslím si, že čo sa týka mužského priemeru, som pomerne nadpriemerne, čo sa týka informácií o menštruácií. Ale je to preto, lebo ma to zaujíma, lebo podľa mňa to by malo mužov zaujímať.

DTJ: A čo ťa najviac prekvapilo na ženskom cykle?

SM: Neviem. Podľa mňa ten hormonálny roller coaster. Lebo to nie je vonkajší prejav, vieš, to nevidíš. Takže keď sa o tom dozvieš, to ťa prekvapí, lebo to nemáš inak ako vedieť.

 

DTJ: Akú otázku si ešte nikdy nedostal v rozhovore a chcel by si ju dostať?

SM: Otázku, že akú otázku som ešte nikdy nedostal a chcel by som ju dostať.


DTJ: Čo je to krása?

SM: Krása je, keď sa na niečo pozrieš a cítiš sa pri tom "dobre" nie je to správne slovo, ale vyvolá to v tebe pozitívnu emóciu.

 

DTJ: Čo ti pomáha, keď je ti ťažko?

SM: Plávanie, hudba, pokoj, lyžovanie.

 


Samo Marec 5 Roky bezprvia Neuveriten prbeh razie v Moldavejpg

 


3 - Písanie a preklady


DTJ: Prečo si stále píšeš poznámky na papier?

SM: Lebo sa v nich lepšie orientujem. Väčšinou po tom, ako si napíšem poznámky, ich nejakým spôsobom organizujem. Potrebujem si tam nakresliť tie šípky. Do poznámok. Keď potom z toho píšem článok, tak to vlastne kreslím nejakú mapu. Idem odtiaľto – sem. No a ja si to proste potrebujem nakresliť. V počítači sa to nedá.

 

DTJ:  A teda gro tvojej práce je prekladanie?

SM: To ťažko povedať. Je to jeden z pilierov.


DTJ: Čo je na prekladaní kníh najlepšie?

SM: Keď preložíš strašne zložitú vetu a máš pocit, že si ju preložil dobre. 

Že si ju naozaj pochopil, vcítil si sa. Teraz prekladám takú knižku, nádherná kniha, polstranové vety, úplný masaker. Strašne dlho to trvá, je to ťažké a zložité.


Keby som prekladal nejakú jednoduchú kriminálku išlo by mi to rýchlejšie, preložil by som za rovnaký čas viac strán a zarobil by som viac peňazí. Ale toto normálne vieš, že každá veta je výzva. A čítaš bohovský príbeh. Nie je to len o tom, že kto je na konci vrah. Ale má to zmysel.

Ten autor vie, čo robí. On sa nepredvádza. Takže ty hráš tú hru s ním. A potom sa ti takú vetu podarí preložiť.

 

 

DTJ: A to je dobrá kniha? Tá, čo teraz prekladáš?

SM: Skvelá. Je pre veľmi úzke publikum. Má asi 40 rokov. Volá sa v origináli „The Right Stuff“.

Tú frázu, "the right stuff", v tej knihe, to ešte nemám vyriešené. Lebo on to používa opakovane. Napríklad: „Čo musí mať pilot vojenskej stíhačky?“ To v čase, keď to on píše, je mimoriadne riskantné povolanie. Čiže čo odlišuje toho, kto to vie, od tých druhých? 

No to, že má „the right stuff.“ Má v sebe nejaký súbor vlastností a zručností. A on to potom používa ešte v mnohých ďalších významoch a zmysloch. No a ja teraz musím nájsť nejakú frázu, ktorá to aj po slovensky celé objíme. Lebo to je aj názov knihy.


Podľa mňa ten názov knihy nakoniec ale zmeníme. Kniha pojednáva o rozvoji letectva a potom sa to preklopí na lety do vesmíru. A v Amerike to vedia, aj podľa autora. Lenže na Slovensku o tom ľudia nemajú prečo vedieť. 

Takže im budeme musieť pomôcť. Názvom knihy alebo nejakým podtitulom.

 


DTJ: Toto je teda na prekladoch najlepšie. Keď preložíš zložitú vetu. Čo je najťažšie?

SM: To isté. Ešte horšie je prekladať knihu, ktorá ťa nezaujíma. Alebo je zlá.

 


Samo Marec 4 Roky bezprvia Neuveriten prbeh razie v Moldavejpg

 


4 - Vyjde kniha


DTJ: Ty si napísal knihu. To je pointa, prečo robíme teraz tento rozhovor. Napísal si knihu, povedz viac.

SM: Napísal som knihu, o ktorej si uvedomujem, že bude veľmi málo ľudí zaujímať, ale vnímal som to ako svoju povinnosť, lebo sa týka veľkej nespravodlivosti, ktorá keby sa stala niekomu, kto je ako my, to znamená biely heterosexuálny Slovák, tak by sme o tom všetci vedeli a všetci by sme hovorili, že to tak nemá byť a všetci by sme bojovali za to, aby to tak nebolo.

Keďže toto nie taký prípad, keďže sa to síce stalo občanom Slovenskej republiky, ale takým, ktorí „nie sú ako my“, tak to zaujíma menej ľudí.

Nie je to výčitka. Je to vlastne iba konštatovanie. 

A ja tiež málo vecí dokážem ovplyvniť. Tak sa môžeš rozhodnúť tak, že obetuješ svoj čas, pohodlie, a aj po finančnej stránke sa rozhodneš venovať niečomu, čo je menej atraktívne. Napríklad písaniu takejto knihy. Lebo máš proste pocit, že to treba urobiť. Tak to som spravil.

 

 

DTJ: Prečo je dôležité to napísať?

SM: Lebo to treba zaznamenať, lebo je to veľké svinstvo. Treba to mať na jednom mieste zhrnuté. Vieš, vyšlo okolo toho strašne veľa článkov. Vychádzali čiastkovo, vždy, keď sa niečo udialo. A bol v tom strašný zmätok. Ja som v tom mal tiež zmätok predtým, ako som tú knihu písal. Vedel by som zhruba v troch vetách opísať, čo sa asi stalo. A asi by som sa v tých troch vetách v niečom trikrát pomýlil.

Ľudia toho boli presýtení, občas niečo vyskakovalo. Teraz práve včera (19.6.) bolo výročie razie. To vtedy sa robia rozhovory, zasa sa to pripomenulo a zase to nikoho veľmi nezaujímalo.

Opakoval sa stále taký chuchvalec, ktorý bolo treba nejakým spôsobom rozmotať a nanovo ho usporiadať. Rozpovedať to ako príbeh, aby to bolo celé na jednej kope. 

 

Cieľová skupina je teda takýto čitateľ: Človek, ktorý má rád príbehy a chce si prečítať zaujímavý príbeh. Môže mu byť na začiatku aj jedno, že o čom. 


Keď chceš silný a zaujímavý príbeh, tak toto je on.

 


DTJ: Ale ešte sme nepovedali aký.

SM: Je to príbeh o razii v Moldave, v rómskej osade.

(Tu sa dá tá kniha kúpiť. Vyjde 28.6. Kúpiť sa dá už teraz, pošlú vám ju hneď deň po vydaní, úplne čerstvú a budete ju mať prví. A tu je ukážka – ochutnávka.)


SM: Prišlo tam viac ako 60 policajtov. Vymlátili v tej osade všetkých rad radom, postupovali systematicky, zanechali za sebou desiatky zranených ľudí, škody na majetku. Vstupovali do obydlí napriek tomu, že na to nemali dôvod a nemali na to ani povolenie. Potom, keď sa tí Rómovia ohradili, že teda „nám sa tu niečo stalo,“ tak boli obvinení z krivej výpovede. Čiže reálne niektorým z ich hrozilo aj nepodmienečné odsúdenie.


A bolo by sa to všetko stalo. Boli by to dotiahli do konca, nebyť odvahy niekoľkých konkrétnych ľudí, ktorí nedovolili, aby sa to stalo.

 

Navyše je ten prípad zaujímavý aj tým, že veľmi rýchlo nabral politický aspekt. Zaangažovali sa doňho najvyšší politici, ktorí si to vybrali ako spôsob, aby z toho vytĺkli politický kapitál.

Došlo tam k mnohonásobným zlyhaniam všetkých kontrolných mechanizmov v štáte. Spojili sa preto, aby odsúdili pár ľudí z Moldavy z osady. A mohli to urobiť preto, lebo sú to Rómovia. A nikoho to tu nezaujímalo.

(Ostalo ticho. Samo sa oprel – lakte o kolená a vraví: "Som sa zas nasral teraz.")

  

SM: My sme sa to snažili poňať z takého širšieho hľadiska. Nebol to izolovaný jav. Malo to nejakú logiku, vývin, zapadá to do nejakého kontextu. Ten sme sa snažili v knihe zachytiť. Práve preto je tam aj história Rómov v Európe, je tam história Moldavy a všetko možné. Ekonómovia, etnológovia. Základná otázka je: Ako je možné, že sa to mohlo stať?

A celé je to hľadanie odpovede. 

Zaznamenali sme tam všetko, čo sme si mysleli, že je dôležité.

 

 

Samo Marec 3 Roky bezprvia Neuveriten prbeh razie v Moldavejpg

 


DTJ: Spomenul si, že ty by si sa aj trikrát pomýlil v troch vetách. Kto ti pomáhal sa nepomýliť?

SM: Pomáhala mi Veronika a to je super. Ona, na rozdiel odo mňa, je novinárka a je to systematický človek a veľmi mi v tom pomohla. Ja som v tomto strašný.

Hlavne v tom súdnom procese, ktorý je zdĺhavý a je tam veľa dôležitých formalít. Ona v tom celom mala prehľad a poskytla dôležité vstupy a podklady. Ja som to už iba napísal a preto to pre mňa bolo jednoduché. 

Šiel som podľa jej poznámok.

 


DTJ: Toto čítajú ľudia v nedeľu poobede aby si oddýchli pri káve. Na oddych budú mať teda tento rozhovor. Ja by som bola rada, keby sme im dali motiváciu si tú knihu prečítať.

Prečo si ja ako bežný človek, ktorý si žije svoj život, prečo je to aj pre nás dôležité, aby sme si všetci tú knihu prečítali?

SM: Lebo je to podľa mňa absurdné, že v 21. storočí v Európskej únií, v jednej z najbohatších krajín na svete, sa toto môže stať občanom Slovenskej republiky za účasti všetkých štátnych orgánov. Keby sa tí ľudia neboli ozvali, nikto by si to nebol všimol. To je podľa mňa dokonale absurdné.

Čím viac sa tí ľudia bránili, tým viac si do nich kopli, lebo mohli.

Rozbili im domy, zbili ich, oni sa ozvali a reakcia bola – tak my vás odsúdime, keď neviete byť ticho. Toto je na Slovensku možné.

 

 

DTJ: Dobre. Prečítam si tú knihu. Silný príbeh, nabitá faktami, absurdná situácia, zvratov bárskoľko. Zistím, že sa stala nespravodlivosť. Som bezmocná? Čo ja môžem urobiť, aby som pomohla trochu prispieť, aby tu bolo lepšie a aby sa to neopakovalo?

 

SM: Podľa mňa sa dajú robiť tri veci.

Prvá je v ľudskej rovine – snažiť sa byť empatický. To teraz nemyslím len voči Rómom, ale úplne voči hocikomu. Aj v ťažkej situácií. Aj keď ten človek robí niečo, čo sa nám nepáči, čomu nerozumieme. Snažiť sa toho druhého pochopiť. Ja viem, že to je robota. Ale podľa mňa to stojí za to.


Druhou vecou už na takej praktickejšej báze je hľadať konštruktívne riešenia. Lebo veľké množstvo politikov, napríklad, sa dostalo do parlamentu na základe kritiky úplne všetkého. Aj najnezmyselnejších vecí na svete. Je to jednoduché a nepomáha to ničomu. 

Vždy by za tým mala nasledovať otázka: No dobre, a čo s tým ideme robiť?

Viem, že to hovorím ja, ktorý má trademark na tom, že kritizujem veci. Lenže ja nie som politik. Lebo viem, že na veľa vecí tie riešenia nemám. Čiže to iba ako občan kritizujem.

 

Tretia vec je – a ja ti sem naozaj nechcem ťahať tú politiku – ale voliť si ľudí, ktorí naozaj tie riešenia aj ponúkajú. Nastaviť si kritériá. Zamyslieť sa nad tou svojou voľbou trochu viac. 

To priamo nevyrieši tento konkrétny problém v Moldave, ale ak budeme rozmýšľať nad tým, koho si volíme a čo od neho očakávame, budeme od nich očakávať, aby naozaj s niečím prišli, niečo urobili, konkrétne a premyslene, a budú to zastrešovať ľudia, ktorí tomu rozumejú, tak tá celková atmosféra sa o niečo zlepší.

 

DTJ: To môže trvať aj roky.

SM: Áno, samozrejme. No šak to je robota.

 

Samo Marec_cover_Roky bezprvia Neuveriten prbeh razie v Moldavejpg


 

DTJ: Koľko trvá napísať knihu?

SM: Takúto medzi pol a trištvrte roka. Aj vďaka Veronike, lebo bolo veľké množstvo prameňov. Aj preto, že v zásade vieš, čo hľadáš.

Samozrejme, musíš ísť do tej Moldavy. Porozprávať sa s jednými, druhými, tretími, poobzerať sa, nadýchať sa tam vzduchu, to všetko musíš urobiť. Ale ty opisuješ veci, ktoré už sa stali. Tým pádom pracuješ s vecami, ktoré už niekde sú. Takže toto sa dalo pomerne rýchlo.

  

DTJ: Ty si tam bol? Ako sa na teba pozerali? 

 (Ja viem, dve otázky, zas. To sa nemá, ale prepáčte.)

SM: Boli super, všetci. Musím povedať, aj v knihe to niekoľkokrát opakujem, je to dôležité. Každý jeden človek, za ktorým som tam s niečím prišiel, mi pomohol. Bez ohľadu na to, kto to bol, akým jazykom hovoril, akú mal farbu pokožky, všetci boli ku mne veľmi milí, ochotní. Ľudia, s ktorými som sa rozprával, boli otvorení.

Stretol som sa aj s ľuďmi, s ktorými sme cítili, že úplne nesúhlasíme, ale dokázali sme sa bez problémov rozprávať. Úplne v kľude si posedieť a úprimne sa porozprávať. Super ľudia.

Ty väčšinou na začiatku bojuješ len s tým, že musíš vyvracať, že si ich prišiel z niečoho obviniť. A to tak v mojom prípade vôbec nebolo. Ja im úplne rozumiem. S niečím som nesúhlasil, keď mi to hovorili. 

No zároveň som im v tom rozumel.

 


DTJ: Pod všetkými knihami si podpísaný ako Samo Marec. Aj This is hardcore, aj Futbal: Pravdivá história, aj táto má na obálke napísané Samo, nie Samuel. Prečo?

SM: Zdá sa mi to príjemnejšie. Možno preto, že Samuel ma volala mama, keď som urobil niečo zlé. Keď mama povedala: „Samuel“ tak to už som vedel, že je strašný prúser.

 

DTJ: Dokázali sme to a celý čas nezaznelo meno Igora eM. Už si si rozmyslel, aké fotky sem dáme?

SM: Mali by sme dať kocúra, Slavkovský štít, tú s tou ružou a logo futbalového klubu. (Tu som ja protestovala, uvidíme, ako to dopadne.) Dáme nejaké pekné fotky z výletov. Z Balkánu.

 

 

5 - Záver

Tento rozhovor bol dôležitý.

Viem, že to bolo trochu vážnejšie, ako ste tu zvyknutí. Ale ako povedal dnešný hosť: "Sú veci, ktoré by človek jednoducho mal urobiť."

Na záver teda odporučenie na dobrú a dôležitú knihu, ktorú kúpite tu: Roky bezprávia. Neuveriteľný príbeh razie v Moldave


Zatiaľ sa majte.

 

Dobré to je.