Sarkazmus náš každodenný
Veľa rozmýšľam. Niekedy až priveľa.
Minule som napríklad prišla na to, že nechápem, o čo stále ide tým ľuďom, keď majú najmúdrejšie sarkastické komentáre.
V závislosti od spoločnosti, v ktorej sa to udeje, si svoju reakciu niekedy pomyslím no väčšinou už sa “neondím” a poviem ju aj nahlas.
To vyzerá tak, že sa tvárim, že som nepochopila “sarkazmus” a kladiem doplňujúce otázky. Autor komunikácie prispeje ešte zodvomi komentármi. Ja stále so zvedavým pohľadom kladiem doplňujúce otázky. Autor si pomyslí, že som naozaj hlúpa a nechápem “sarkazmus” – alebo ako to oni volajú – “humor”. A prestane s tým. Lebo ho nebaví vysvetľovať mi to furt.
Keď s tým autor prestane – kľudne pod zámienkou, že tá blondína tomu nerozumie;) – som spokojná. Hlavne, že prestal.
Lebo naozaj, “komu tim prospějete?”:D
Lenže, kto je bez viny nech hodí kameňom – alebo tak nejak sa to hovorí.
Pristihla som sa v poslednom čase niekoľkokrát v situácii, keď sarkazmus vychádzal zomňa. Tie poznámky. Tie, ktoré nikomu nepomôžu. Presne tie. Len sa čvachtáš v nejakej absurdnej situácií a si akože vtipná. Prečo sa mi to deje? Mne? Aj vám sa to stáva? Lebo mne hej.
Foto príloha k tomuto článku je najväčšia irónia. Lebo trvám na tom, že sú to krásne fotky. Lenže ako môžem ja - veď viete aký mám vzťah k zime a snehu a týmto folklórom;) - ako môžem ja povedať, že toto sú krásne fotky? Irónia, človeče. Irónia zhmotnená v článku o nej:D
Počkaj, ale to môže byť aj dobré a môže to aj pomáhať
Môže? Neviem. Možno áno. Niečo z toho, lenže, čo je sarkazmus, čo cynizmus a čo irónia?
Mám dve otázky:
- Čo to je sarkazmus, cynizmus a irónia a aký je medzi nimi rozdiel?
- Prečo sa to deje a na čo je to celé dobré / či vôbec na niečo?
Sranda k životu patrí.
To bez diskusie. Lenže “sranda” je niečo úplne iné. Pozri čo hovorí slovník.
Inak, mňa učili, že slovo “sranda” je nespisovné a celý život ho nahrádzam
synonymami. Ha, je to spisovné slovo! Výkričník! Fanfáry! Radostné zvolania a zvolacie vety končia výkričníkom!
Práve som uviedla srandu znovu do svojho života:D
Späť k sarkazmu, ktorý je iné ako sranda.
Napríklad pri nedávnej situácii s legislatívou ohľadne prerušenia tehotenstva a touto úpravou, sme sa s kamkami zdravili takto: “Ako sa máš, okrem toho, že cudzí muži chcú rozhodovať o tvojej maternici?” alebo aj “Už mi asi dve hodiny nikto nepovedal, čo mám robiť so svojou maternicou, nejaké nápady? Niekto?”
A už si tam. Aj ty. Na hulváta a hnusne. Toto nie je irónia. Je to sarkazmus až cynizmus. Lebo vedome zatínaš do živého a zosmiešňuješ niekoho hodnotové postoje, ktoré považuješ za absurdné. Alebo chceš, aby tak vyzneli.
Pojmy sú kľúč. Čo je
teda čo?
Rozdiel medzi sarkazmom, iróniou a cynizmom
Je. Dáme definicíe. Dobre?
Najviac som sa pri písaní tejto témy zasekala na tejto kapitole:D A pšitom taková blbost, že? Ťažké to je. Vy ste o tom niekedy rozmýšľali, že ako to teda je? Aký je v tom rozdiel? Ktoré je to láskavé a ktoré je to čo blíži? Lebo podľa mňa sa na to sedliackym rozumom prísť nedá:D
Tak skúste. Nižšie je odpoveď, takže najskôr skúste tipnúť a potom pozri, čo vravia múdre slovníky nižšie.
Keď som išla zadať do googlu aký je rozdiel medzi iróniou a sarkazmom, odporučil mi radšej sa venovať týmto rozdielom:D
Sarkazmus – podľa wikipédie
Sarkazmus (gréc. sarkadzein - zatínať do mäsa) je uštipačný, bezohľadný, zraňujúci výsmech sprevádzaný cynickým autoritatívnym postojom. Zvyčajne vyjadruje aj pohŕdanie. Na rozdiel od irónie, ktorá chce byť pochopená, sarkazmus komunikáciu skôr prerušuje a odmieta.
Podľa krátkeho slovníka slovenského jazyka - Výsmech, ostrý posmech, kritické zacielenie,
Ale v synonymách je aj irónia. Tak ja už neviem. Jazyk a teórie slovníka nám nepomôžu, preto som doplnila aj tú wikipédiu. Aby sme to mali významovo.
Cynizmus
1. vyzývavé pohŕdanie spoločenskými
konvenciami a ľudskými morálnymi hodnotami; nedostatok citlivosti, bezcitnosť, ľahostajnosť.
2. učenie, ktoré odmietaním morálnych hodnôt a noriem nadväzuje na učenie antických kynikov
Irónia
Výsmech vyjadrený použitím slova, vety a pod. v opačnom význame
1. vtipné hodnotenie skutočnosti slovom, vetou a pod. v opačnom význame, významový posun medzi doslovným a skutočným významom výpovede, (skrytý) jemný výsmech; spôsob takéhoto vyjadrovania
2. čo pôsobí opačne, ako sa predpokladá, očakáva (irónia osudu zhoda okolností, ktorých výsledok je opakom toho, čo si človek želá)
Takže? Čo je čo a čo je dobré a je vôbec niečo z toho dobré?
Vychádza to tak, že
sarkazmus chce zaťať do mäsa. Cynizmus to posúva ešte vyššie – zaťatím do mäsa
chce dať najavo až pohŕdanie niečim. Irónia je tá láskavá kamoška týchto dvoch.
Irónia chce byť pochopená, sarkazmus chce zaťať ale nemá úmysel riešiť ani
diskutovať, cynizmus ti ešte chce ukázať ako nezmyselné to všetko je. Úplne.
Múdrejší sme?
Ja hej, ideme ďalej.
Prečo sa to všetko deje? Prečo chceme zaťať?
Všelijaké teórie som našla na internetoch. Samozrejme, nebuďme fatalisti. Vždy záleží na forme, tóne, spoločnosti, v ktorej sa nachádzame ale aj kontexte. V zásade sa ale väčšinou autori zhodujú v tom, že dôvody môžu byť nasledovné:
Prvý
Že si proste taký a všetko zosmiešňuješ. Všetko. Dôvody rozvíja ďalej Freud, sebavedomie a vážne témy, na ktoré si netrúfam. Tak týmto smerom nepôjdem hlbšie, ale musím ho spomenúť.
Druhý
Považujeme to za vhodnú formu humoru. Za odľahčenie situácie. V tomto prípade môže mať, podľa niektorých výskumov, dokonca sarkazmus na autora pozitívne účinky. Napríklad – rozvíjame si tým vraj kreativitu. Lebo tým, že chceme “zaťať” do živého, hľadáme vo svojej mysli synonymá ale havne výrazy na protiklady situácie, stimulujeme si prácu so slovnou zásobou a hľadáme alternatívne riešenia. Rozvíjame kreatívne myslenie.
Tretí
Komentuješ niečo, čo ti spôsobuje vnútornú úzkosť. Je to forma obrany svojho vnútra. Nevieme s tým bojovať inak. Nevieme sa s niečim vysporiadať. A vyhýbame sa priamej konfrontácii – konfliktu. Vedieme teda túto vonkajšiu verbálnu vojnu, lebo to nevieme spracovať vo svojom vnútri. Musíme to dať von.
Je to forma vnútornej agresie vyjadrená verbálne na veci, s ktorými nie je v našich silách (alebo možnostiach) niečo spraviť. Hovoril o tom John Haiman ale aj Freud.
(Iná forma ako sarkazmus pri vyrovnávaní sa s niečim je napríklad potlačenie pre nás bolestnej alebo ťažkej situácie, s ktorou sa nevieme vyrovnať. Len aby sme spomenuli, že foriem na vyrovnanie sa s takou situáciou je viac, my sa ale dnes venujeme sarkazmu.)
Prečo sa to deje a na čo je to celé dobré / či vôbec na niečo?
Podľa všetkého áno. Môže to byť na niečo aj dobré. Na chvíľu. Lebo to nič nerieši. Len Ti pomôže popísať, že bojuješ vnútri.
Okrem vyššie spomenutého rozvoja kreativity nám to môže pomôcť aj prekonať / ventilovať nejaké situácie, ktoré sú pre nás ťažké. Alebo ich pomenovať a tým si uvedomiť, že možno nám niečo ublížilo aj keď sme to dovtedy nevideli.
Zbežne si spomínam napríklad na náročné obdobia v minulej práci a to áno, to sme išli prvú ligu, sarkazmus ako profesionáli:D Za mňa to celkom sedí. Ťažké situácie sa prekonávaju s týmto prístupom ľahšie. Ak sú komentáre namierené nie voči človeku, ale voči absurdným situáciám.
No všetko má svoju mieru.
Čiže môj amatérsky záver - a naozaj mi neprislúcha čokoľvek hodnotiť. Že občas je to úplne prirodzené. Dokonca dobré. No nemalo by to byť stále. Asi to nie je úplne vhodné ak je to dlhodobý stav. Ak je sarkazmus a cynizmus jediný spôsob, ako sa s tými situáciami vyrovnávame, hľadajme aj iné. Prechádzku, beh, rande, šport, jedlo, po jedle zas šport, lebo treba:D
Čo teraz?
Vieš, kedysi sa mi zdalo, že autori týchto poznámok a nositelia tohto postoja sú silní ľudia ktorých sa wow treba báť a vzbudzujú rešpekt. To je asi cieľ. Ak je to forma obrany. Často je. Dnes sa snažím pýtať. Prečo to je? Je to “len” humor? Alebo mu niečo ublížilo?
Po tomto študovaní, ktorého "výcuc" som sa vám snažila dnes napísať, si poviem: “To ma mrzí, že ti to ublížilo.” A snažím sa byť citlivá. Neopätovať to sarkazmom naspäť. Aby ten človek vedel, že nemám úmysel doňho rýpať.
Každý si nesieme svoje batôžky.
Akokoľvek drsne to
niekedy pôsobí, tie poznámky nie sú namierené voči nikomu z vás. Aj keď možno prvoplánovo sú. Veľmi
pravdepodobne je to vnútorný boj toho človeka. Nevie inak. Nevieme s
niektorými vecami narábať inak. Hovoríme tým, že nás to zabolelo. Stále sa to
ešte učím, ale beriem si z tohto samoštúdia nasledovné poučenie: Bolí ho to.
Nie protiútok. Pochopenie. Empatia. Tu si v bezpečí.
Buďme k sebe chápaví a milí, počúvajme sa možno trochu viac.
Inak mi ten sarkazmus už väčšinou nerobí dobre. Asi starnem. Občas zvládnem ale v malých dávkach. Aj internety, aj okolie. Občas aj mne ujde, no už len výnimočne.
Najväčší majster, ktorému som ale verná, lebo je najlepší a robí to podľa mňa celé veľmi láskavo, že to ešte je stále sranda, je JP Sears.
On je veľký pán. Stránka sa volá "prebudení s JP" a má aj youtube kanál s názvom "ako sa stať ultraspirituálnym". To si dajte ak máte angličtinu. Samozvolený ultraspirituálny guru ktorý ovláda tajomstvá jogy, vegánstva, duchovna ale aj kokosového oleja a intolerancie na lepok, tak celkovo všetkého, na čo si len spomenieš:D
Dobré to je.
Končím múdrym citátom, lebo sa hodí:
„Takmer nič nie je také vážne, ako sa obávame,
ani také bezvýznamné, ako dúfame.“
Citovala som tento článok o irónii, autor myšlienky je filozof Vladimir Jankélévitch.