Sme na Kube, časť druhá.

 

Keď ideš na Kubu a povieš to kamarátom, sú dve možné reakcie. Prvá – tí, ktorí tam ešte neboli – super, paráda, to bude nádherné. Druhí – tí, čo už tam boli – no, veď uvidíte. Som zvedavý, čo poviete po návrate. Jeden mi povedal: ak si pamätáš socík, bude ti tam ťažko.

 

Príspevky budú asi trochu dlhšie - hovorím to dopredu a na rovinu. (Ale zase veľa obrázkov bude, neboj;) Lebo:

1. Mohli by byť krátke príspevky a do nekonečna. Ale úplne sa nehodí písať o Kube do mája:D  Takže skúsim to skrátiť a nič dôležité nevynechať. Dať do zmysluplných celkov.

2. Za dôležité považujem to, čo by som ja rada vedela pred tým, ako som tam išla.

3. Nepôjdeme asi deň po dni, skôr po témach.

Prvá téma je: celková atmosféra, "vibe", energia, nálada.

Skúsim vám ju preniesť čo najautentickejšie. Možno budete prekvapení. Ja som bola.

Pôjdeme cez niektoré oblasti. 

Vedia, kde je Slovensko?

Keď ujo pri ubytovaní videl na pase napísanú krajinu okamžite sa rozžiaril. Nevedel po anglicky, my nevieme po španielsky. Skúsim tú čarovnú chvíľu zreprodukovať tak, ako si ju pamätám: Čechoslovakia (ukázal ukazovákom číslo 1) a potom niečo niečo „el divido“ (to je podobné ako anglické "divide" - rozdeliť - takže som rozumela) niečo niečo Eslovaquia (a ukázal dvoma ukazovákmi dve čísla jedna). No vidíš. A presne viem, čo nám hovoril:D

Potom som si prečítala, že ich zahraničný obchod bol až do rozpadu Sovietskeho zväzu z 80% tvorený obchodom práve s týmto zoskupením. Takže vedeli.

Okrem amerických áut tam jazdia aj vytúnované krásne pestované staré „žiguláky“.

Často ešte aj to, čo sa u nás volá „sajdka“? Motorka plus jeden vedľa. 

Aby ste urobili fotku s tými budovami a farebnými autami naozaj stačí len vytiahnuť telefón. Aj keby ste náhodne cvakali so zavretými očami, mali by ste podľa mňa rozprávkové zábery. Veď aha, aj ja ich mám:D

A ešte také malé čudo tam jazdí, čo vyzerá ako auto pre mimoňov alebo ako prilba. Takéto. Malé, guľaté, tri kolesá, v predu šofér a vzadu – ak štíhli – tak aj traja turisti.

 

Kubánci väčšinou vedia, kde je Slovensko. S týmto sme sa stretávali počas pobytu celkom často. Opýta sa odkiaľ si, ty mu povieš a on sa usmeje a povie kde to je. Na takom trhu, kde predávali antikvariátny tovar, sme sa dali do reči so zopár ľuďmi. Presnejšie oni s nami, lebo veď v rámci predaja vedú smalltalk – odkiaľ si. Oni mali dobrú angličtinu tak sme sa vedeli porozprávať.

Dozvedeli sme sa, že:

Máme krásnu prírodu (jeden pán tu už bol)

Jeden ešte slováka nestretol. Vraj česi občas prídu ale zo slovenska že sme prví u neho v obchode.

A tretí pán na odpoveď „zo Slovenska“ sa otočí a začne sa hrabať v nejakej krabici. Vytiahne odtiaľ mincu. Kubánsku 40 centovku z roku 1962 s nápisom „patria o muerte“ – „domovina alebo smrť“. Na obrázku je fúzatý Camilo Cienfuegos (vyzerá trošku ako Fidel) a hovorí, že táto minca bola vyrazená „in Kremnyka“.

A pokračuje: „Je rovnaká ako ste mali vy vtedy 5 korunu, preto sa to razilo tam.“

Počkaj. Tento Kubánec nie len že vie, kde je Slovensko, ale pozná Kremnicu?

V Kremnici sme boli pred pár rokmi. Vieme, že pučili mince pre všemožné krajiny. Nemáš si to kde overiť, lebo veď nie je internet. Povieš si aa, nech, a mincu kúpiš. Veď čo, možno to bude pravda.

Po dodatočnom domácom gúglení a praktickej skúške sa potvrdili obe informácie od predajcu. Gúglenie tu. Vyrazili ju v Kremnici.

Praktická skúška rozumej: Môj dedko zbiera mince. Keď som mu túto doniesla a vyrozprávala príbeh, doniesol album, v ktorom má len 5 koruny. A začali sme prirovnávať, pekne jedna po druhej, či sú s niektorou rovnaké.

No prisahám, našli sme. Vidíš.

Prešla pol sveta a doniesla som ju naspäť domov.

 

  

Camilo (ten na tej minci) je aj ten, ktorý povedal Fidelovi známy výrok „vedieš si dobre, Fidel“ „Vas Bien, Fidel“ (okolnosti sa mi úplne nechce objasňovať, ale veď to si keď tak vygúglite, však?) má ho aj vedľa svojej podobizne na najväčšom námestí v Havane, Plaza de la Revolución. Jeho hlava je na stene ministerstva komunikácii.

To je takto: Obrovský pomník José Martí (tento na foto hore), keď stojíš pod nim tak oproti cez 6 prúdovú cestu, ktorá je stále skoro prázdna, je obrovská betónová plocha a naľavo ministerstvo vnútra a napravo ministerstvo komunikácii. 

Na tej ľavej – vnútro – je portrét Che Guevaru s výrokom „Až ku konečnému víťazstvu“ (Hasta la victoria Siempre). Ministerstvo vnútra. Okolo je niekoľko policajtov ktorí naozaj strážia a dávajú pozor na turistov. Aby nerobili voloviny. Pred pár rokmi si tu nejaký chalan turista z Kanady robil fotku s dronom a šiel (naštastie len na 13 dní) do basy. Do Kubánskej basy.

My sme prišli pod ten memoriál José Martí – veľký stĺp a pod nim socha Chozého, sadli sme si pod to, lebo je odtiaľ pekný výhľad na prázdne námestie a tie dve budovy. Vedeli sme, že v noci svietia a už sa stmievalo, tak že si tu sadneme a počkáme kým sa zotmie a zasvieti to a to si odfotíme. Veď normálne si pri pamätníku sadneš a pozeráš na výhľad.

Po pár minútach prišiel policajt a povedal, že máme odísť. Si turista, urob si fotku a choď.

Len tomuto nerozumiem, že: prečo z budovy, ktorá pracuje s najcitlivejšími údajmi krajiny (ministerstvo vnútra s portrétom Che) vyžadujúcimi maximálnu formu bezpečia a ochrany, spravíš turistickú atrakciu aby si ju milióny ľudí ročne fotili a priťahuješ tam ľudí? Veď tá budova má okná. Neviem. Nemohli sme dať toho Che Guevaru napríklad na ministerstvo kultúry? Alebo na divadlo, keď už musí byť? Alebo na múzeum vojenských náradí?

To mi zase nejako nevychádza ale nevadí. 

 

Takže áno, Kubánci – aspoň tí, ktorých sme stretli my – vedeli, kde je Slovensko.

Kanadskí turisti z Varadera? To je iný príbeh.

„Odkiaľ ste?“

„Zo Slovenska.“

Niektorí: „Oh, to je úžasné.“ Druhá polovica: Pozerá. Pozerá prižmúri oči. Doplníš – „Európa.“ Odpoveď: „Wow, Európa? To máte výbornú angličtinu“ a idú si s Tebou ďalej small talk. Oni to tak vedia. Znejú naozaj úprimne. A úplne by som aj uverila tomu, že ich to naozaj zaujíma tie veci, čo sa ťa pýtajú. Zlatí. Odpustíš im, že nevie, kde to je, lebo ťa pochváli. A konverzácia je príjemná.

„My keď sme boli v Európe nikto tam nehovoril po anglicky“ hovorí mi milá pani, keď si v bare ideme po kávu.

„To preto, že sme všetci na Kube“ odpovedám jej, beriem kávu a idem.

 

Keby si akúkoľvek krajinu vymyslel ak by si ich chcel dostať do pomykova, podľa mňa by vedeli. Najlepší vtip je povedať pravdu. A pozerať reakcie. Naozaj niektorí nevedia. Taký sme my pupok sveta:D

Absolútne im to nemám za zlé. Ja síce viem, kde je Kanada, ale keby mi hovorili nejaké mestá (ktoré sú také veľké ako jedno Slovensko) nemám šancu. Vôbec.

 

Čo si tu my už nepamätáme a tam je na každom kroku:

 

Toto:

V tom antikvariátnom trhovisku sme ešte kúpili: Komix so zdokumentovaným priebehom revolúcie a album so zozbieranými nálepkami. Taký album, ako si kedysi zbieral nálepky zvierat alebo Barbie alebo hokejistov, vieš? Tak tam bol tiež taký. Obrázky si získaval tak, že si kúpil marmeládu a na marmeláde bol obrázok. Obrázok si vystrihol a nalepil do albumu. Výjavy z revolúcie, hnutia, boja za socializmus, pamätné prejavy vedúcich, smrti za vlasť, portréty najvýznamnejších a podobné. Vieš, aby si angažoval deti už v ranom veku.

 

No veď pozri na sortiment.

So zbožňovaním ti ukazujú myšlienky vodcov a zanietene ťa presviedčajú aby si si kúpil myšlienky Fidelove, Guevarove, Cienfuegosove, Marti, úžasný a formujúci svetonázor. Myslíš si chvíľu, že to je humor, alebo irónia alebo tak. Nie je.

Na každom kroku: Súčasťou návštevy múzea rumu je aj video. Na začiatku ťa privíta sprievodkyňa, základy vysvetlí a potom ideš do miestnosti, kde Ti pustí krátke video. 

Video skončí a my sa na otázku sprievodkyne, či sa nám páčilo, tak trpko usmievame, pozeráme na seba zmätene a neveriacky s ostatnými turistami že "to naozaj?" Pustia Ti video ktoré je v podstate o histórii rumu, ale je, ako to povedať aby som to nesúdila iba opísala. Agitačné? (to slovo sa môže používať? No, ak mi nevadí že už víza nedostanem druhýkrát tak asi hej?), Viete čo myslím? 

 

Papierovanie donekonečna

Ujo pri ubytovaní potreboval náš pas aby vypísal takú knihu, kde oni píšu, že kto u nich kedy býval. Ty dostaneš papierik – potvrdenie - a ten máš nosiť pri sebe. Kniha návštev:D Apartmán je označený týmto znakom – to znamená, že majú povolenie a môžu ho prenajímať.

Bývali sme takto:

V Havane prvú polovicu výletu a potom v rezorte – na sviatky. Nie úplne v starej Havane, kúsok odtiaľ, v tichšej štvrti. Tak bývame väčšinou. Normálne medzi domácimi, nie úplne v centre ale tak aby si využíval to čo oni – autobusy, obchody domáce, ulice nie turistické ale také, kade chodia oni napríklad do roboty. Aby si tak splynul s tým mestom, s tými ľuďmi. Tak sa naladil na ten „vibe“ toho mesta. Až na mieste som zistila, že v Havane je to celkom odvážna stratégia.

K tomu ešte prídeme. Poďme späť na ubytovanie.

 

Pamätáš sa na tú dobu „zober to, veď možno sa raz bude hodiť“?

Tak tú tam oni majú. Lebo nemáš kde kúpiť čo potrebuješ, tak berieš to, čo je, lebo raz sa môže zísť.

Ubytovanie bolo skromné ale čisté, domáci perfektný a nápomocný. Mali sme okná. Smejete sa? Väčšina domov sa vraj stavia – aj sme tak videli - s drevenými žalúziami. My sme mali okná, čo sa dali zavrieť. A klímu.

Okno bolo každé úplne iné. Dve plastové – jedno otváracie druhé odsúvacie, jedno drevené vyklápacie, jedno drevené otváracie – skrátka, aké zoženieš, také tam dáš. Lebo si rád, že vôbec je.

Povinná výstavka angažovanej literatúry v obývačke.

Porcelánové doplnky - výstavka

Polička s dvomi ľavými dvierkami. Nepáči sa ti? Môžeš mať ešte bez dvierok. Alebo dve ľavé. Jediné čo je. Si rád že je. Berieš.

Podložku pod drinky z baru a akvárium s kamienkami? Daj. Neviem ešte kedy a na čo ale môže sa zísť.

Pamätáš na tú dobu? Ja málo. Ale po tejto návšteve intenzívne.

Všetko bolo funkčné a čisté. Veľmi to chcem napísať opatrne, aby to práve nevyznelo tak, že cicka zo strednej európy sa pohoršuje. Práve naopak. Je to mrazivé pripomenutie toho, kde sme boli. Obrovská radosť, že už sme inde. Ľútosť, že tým dobrým ľuďom neviem pomôcť. A zdvihnutý prst, aby sme na to nezabudli. 

Lebo to sa dá nemať aj v roku 2018 všetky naše možnosti.

"Ale veď to je Karibik, roky tam chodia turisti, nemôže to byť až tak zlé."

No, takto. Pamätáš na tie rady z minulého článku?

Doplním ti obraz. Toto je výklad v kvetinárstve. 

Ale my ideme hore na poschodie do potravín. Nemáme totižto vodu. Na byte potrebuješ pitnú vodu. Na rannú kávu a kým sa dostaneš do najbližšej reštaurácie sa najesť a napiť, musíš mať pitný režim. (Prečo si tam jedlo nekúpiš? Musíš jesť v reštauráciách? Počkaj, už sme skoro tam.)

Je to veľké nákupné centrum na promenáde Málecon, spomína ho aj dievčina v hop-on-hop-off autobuse keď v ňom si. Volá sa Galerias de Paseo. Podľa fotiek na webe normálny nákupák.

Pred vstupom do potravín musíš odložiť tašku. Musíš. Odložíš, okej. Ideš dnu. Vodu a niečo malé pod zub.

Voda – neperlivá nie je. Kúpiš perlivú. Tri. Ideš do radu. Vystojíš dlhý rad na pokladňu. 

Ľudia sa tu nepúšťajú ako u nás. Lebo nemajú dôvod. Oni totiž nemajú isté, že im predá to, čo majú v košíku. A skoro každý tam má toho len zopár. Ak tam máš nejakú exkluzívnu položku, na ktorú máš limity (mäso – boli sme tu raz keď prišlo mäso a raz keď prišli prídelové jablká. To nechceš vidieť.) nie je isté, že ti predajú to, čo máš v košíku.

Existujú rovnejší. To je zopár ľudí, ktorí idú rovno dopredu radu k pokladni a ani ich nekontrolujú pri východe. Jáj toto som ešte zabudla. Že pri východe z obchodu stojí SBSkár a pracovníčka. Pracovníčka vyberie účet a ide položka po položke, kontroluje, či všetko v taške máš aj na účte. Niekedy, keď sa jej nepozdáva nákup – ukáže rukou vedľa. Tam musíš vyložiť celý nákup na stôl a ona kontroluje všetky knižky a papieriky a účet, že či si môžeš kúpiť dva sáčky mäsa.

Keď prejdeš, natrhne ti účtenku a SBSkár ťa pustí von. Tam si môžeš vyzdvihnúť tašku, ktorú si tam musel odložiť, naložíš vody a ideš.

Akurát neviem, čo by si tam asi tak ukradol. Z týchto regálov. Mali múku krupicu, cestoviny, lokálne chipsy, trochu šampón, kečup.

Nemali neperlivú vodu, ale mali aspoň neochutenú bublinkovú. To som po pár dňoch pochopila, že som sa rúhala, keď sa mi zdalo, že mali „len“ perlivú a nie obyčajnú vodu. Že mám byť rada, keď majú takú, čo nie je malinovka:D

 

Netvrdím, že všetky nákupné centrá tam vyzerajú takto. Ale to, čo som videla ja, áno.

Sa ti zdá, že chýba už len rad na pečivo?

Nech sa páči:

 

Prvé závery som si urobila takéto:

 V Havane sa podľa mňa dá „zohnať“ všetko, ale nekúpiš tam nič. Pamätáš na tú dobu?

 

To, čo sa hovorí, že bež na Kubu kým to ešte nie je úplne turistické – vieš čo? Neviem, či sa treba ponáhľať. Z tohto to podľa mňa potrvá aj 30-50 rokov.

Jasné, máš rezorty vo Varadere a to je skoro taká malá bublinka rozprávkového turistického karibiku bez týchto vecí. Skoro. Niekoľko krát denne výpadky elektriny, výpadky vody – buď teplej alebo výpadky vody ako takej – to je príliš časté aj vo Varadere (a podľa toho čo hovorili turisti, ktorých sme stretli - aj v Havane v top hoteloch) na to, aby si úplne zabudol, kde si.

Všetko, čo si pamätáš – vraj stále aj tresty za útek člena rodiny, povinná výchova k hodnotám režimu, rady, mesačné prídely potravín, ktoré Ti reálne vystačia na 10 dní, absolútny nedostatok. Absurdnosť a stiahnutý žalúdok. Bolo mi z toho aj smutno. Stále som si hovorila, že veď si turista, keď to zvládnu milióny turistov ročne, zvládneš to aj ty. Ale ja som to nedokázala oddeliť. Bolo to na každom rohu, v podstate neustále to na teba počas tej dovolenky vykuklo ako strašiak a zase na chvíľu zmizlo.

Ako to robia tí všetci, čo im to nič nerobí? Či to sa tu stalo len mne a tomu jednému kamošovi, čo ma na to upozornil? 

Keď tu boli ostatní, tie regále boli plné a bola aj neperlivá voda? 

V turistickom obchode na hlavnej ulici v starej Havane mali pitnú vo fľaške? Lebo teraz nebola niekoľko dní v kuse. To len tí ľudia vytesnili a zabudli alebo prečo som to nikde nevidela napísané? Prečo hovoria že to je „ostrov slobody“? Ja som tu mala také úzkosti z tohto zriadenia. To je irónia?

A ľudia tam takto musia žiť. A nepomôžeš im. Nemáš ako. 

 

Táto žena pre mňa stelesňuje Havanu.

Krásna. Ale nie šťastná. Tancuje na chodúľoch, ukazuje sa pre turistov. Ale tie chodúle vyzerajú celkom nestabilne. Je vyobliekaná v nádherných farebných šatách. Lenže keď pozrieš zblízka - materiál je nekvalitný (k inému nie je prístup) a flitre poodpadávané. Keď spieva je vysmiata, no v nestráženej chvíli má tento výraz tváre.

Vieš, to klišé, že reč tela je univerzálna? Neviem, či je. Ale presne tento výraz tváre majú ľudia, keď sa ich pýtam na niečo, že ako vtedy (v tom režime) bolo. Sa tak zamyslia, takto vyzerajú v tvári, úplne ako ona, a potom hovoria.

Ozaj, túto vec majú dobrú:

Niektoré témy sa mi zdalo že neriešia. Keďže pravý kubánec je buď pôvodný obyvateľ (Indián) alebo kolonizátor (Španiel) alebo dovezený (Afričan) na trstinovú plantáž – „pravý kubánec“ je všetko od belocha cez indiána, aziata až po úplne tmavú pleť. Nikto nerieši. Vôbec. Nádhera.

Aj v tej mainstreamovej pop hudbe sú všetci zastúpení približne rovnako – ak sa to dá neodborným okom zhodnotiť.

Aj všetky formy postavy. Ak má nejaká žena komplex a nepáči sa jej čokoľvek na sebe, odporúčam prísť sem. Uvidíš tu také všetko a také úplne normálne a prirodzené že sa na to hneď vykašleš. Naozaj. (veď ono asi sú tieto naše komplexy až nadstavba tých základných slobôd, takže títo ľudia majú kopu dôležitejších vecí na riešenie.)

 

Nemôžem povedať nič zlé, len opísať čo som videla. Havana k nám bola naozaj v rámci možností, ktoré má, dobrá. 

Dala mi riadnu lekciu, ale prekvapení bolo veľa aj príjemných. Ľudia úžasní. Keď som doma zistila, že ten predajca mince mal vo všetkom pravdu stúpol mi k nemu rešpekt. Neklamal aby predal. Povedal pravdu. A vedel.

 

Toto. To som strašne chcela vedieť, čo to je. 

Keď sme šli cez takú štvrť bez turistov tak tam boli všade papieriky z toho na zemi. Inak, oni tu tak celkom veľa vecí hádžu na zem. Alebo do mora. Nie je tvoje - neriešiš. Nie je nikoho, nikto sa nestará. Naspäť k tomu, čo to je: Domáci to mali aj v ruke. Sypali si to do úst. Nevedela som zistiť čo to je. A potom sme sedeli na terase jednej hotelovej reštaurácie. Išiel okolo taký deduško a mal plnú hrsť tohto. Vyzeral ako z rozprávky. On patril k tej Havane. On a ešte jedna babička. Takú chudobu som tiež ešte nevidela. (A toľko ľudí bez končatín ako tu) Títo dvaja mali ufúľané oblečenie a topánky – o veľa čísel väčšie ako potrebovali, nohy nasunuté v nich a šúchali ich za sebou. On mal čiapku, tá pani šatku. Dúhovku mal jednu skoro priesvitnú a druhú modrú, nos taký guľatý. Vieš, ako deduškovia mávajú. 

Pozrel sa na mňa z chodníka ktorý bol popri tej reštauráci. A ja som bola taká šťastná, že mi to ponúkol a konečne zistím, čo to je. Pribehla som k nemu, dala som mu jednu korunu (to turistické peso) a dal mi štyri rolky. Pozri. Aké zlaté.

 

Arašidy sú tam. Opražené:)

Môže sa ti stať, že pol dňa nemáš kde kúpiť vodu. Lebo nie je. Veď dobre, neumrieš od smädu, sadneš si do reštaurácie. Vybrali sme takú pri havanskom "El Capitolio", oproti park, 4 hviezdy má ten hotel, okolo tiež top hotely, pred hlavnou turistickou ulicou. Po ceste sa premávajú tie rozprávkové autá.

Hrá živá hudba. Guantanamera. 

Vysmiaty spevák má v ruke perkusie (šekere). Pár stolov vedľa práve zamestnanec reštaurácie v smokingu pripaľuje zákazníkovi cigaru, ktorú si vybral. Rituál: má celý vozík, odkonzultuje, poradí, vyberieš si. Medzi tým si objednáš sendvič.

Starostlivo vyberie cigaru, klieštiky, odštikne ti ten koniec a zapaľuje to buď sviečkou alebo takým drievkom ktoré horí a on tak otáča tú cigaru v tom ohni, turisti si robia videá toho krásneho rituálu, v pozadí uajira guan-tana-mééééráááá, uajiraa guan tana mééé rááááá.

Príde čašník a nakloní sa k tebe: „Sorry, sendvič nie. Nemáme chlieb.“

Hej. Presne.

Zvládli sme to. Aj my dvaja tú dovolenku, aj my ako Slovensko tú dobu. Jasné, máme ešte čo robiť. Veľa. Ale východiskový bod máme už úplne iný.

Máme všetko. Dobré to je. 

Ak sa niekomu zdá, že nie, utekajte tam. 

A ak sa niekomu zdá, že by vrátil minulý režim, choď si tam spomenúť.

 

Aj cez tento emocionálny zmätok sa tam dá zažiť veľa zaujímavého. Môžme ísť na zážitky:)

Nabudúce o tom, či je to tam pre turistu bezpečné (to neviem, ale poviem vám čo sa stalo mne), o rume (dala som si) o cigarách ale aj o tom, ako sme ušli povodni v Havane.