Spomienka z detstva, na ktorú som na 20 rokov zabudla

Chcela som vám dnes napísať o inom. Mám takú vec v hlave už dlhšie, nejako ku mne prichádza a vracia sa zo všetkých strán.

Lenže.

Lenže stali sa veci, ktoré sú zázraky. Nedá sa inak. Dnes budeme hovoriť o zázrakoch.

 

Kamka Katka robila tieto fotky. Ďakujem. Krásne. Hodia sa k téme zázraky:) 

Znovu? A ty si z akého sveta, že stále o pekných veciach? 

To už je nejaká pretvárka, nie?

 

Vieš, nevravím, že celý deň lietam na ružových oblakoch. 

Normálne chodím po meste a aj ma ofúkne. Aj ma ošpliecha auto, keď ide okolo. Niekedy idem autom a aj chytím kamienok na predné sklo, ale takú šupu, že mám pocit, že mi prerazil až na sedadlo spolujazdca. 

Niekedy tiež zmoknem. Niekedy mi v aute dojde olej a ja volám do servisu. Oni niekedy nemajú termín, tak musím všelijako kúzliť. Lebo to auto potrebujem. Takmer denne. Na dlhé trasy. To bez oleja nejde. Keď už svieti, auto ťa nepustí.

Ale vyriešim, veľmi o tom nehovorím. Načo? Vyriešim a idem ďalej. Nejako sa v tom nečvachtám. Neopakujem to každému, koho stretnem. Proste ak je to niečo z kategórie “nepríjemné” alebo “nemilé” – tak to vyriešim a idem ďalej.

Snažím sa v tom blate nestáť dlhšie, než je nevyhnutné. Vyriešiť, upratať a posunúť sa. Tak mi to vyšlo, že tak ma to baví. Neberie mi to zbytočne veľa síl, lebo do toho nedám viac času ako to potrebuje na vyriešenie. Keď je to už vyriešené, ide sa ďalej. Nečvachtať sa v tom, nerozmýšľať, nehovoriť o tom. Vyriešené, zabúdam, vypúšťam. Hotovo. Dovi. 

Je to voľba. Ja si volím takto.

Zázraky sa stali tri veľké a millión až nekonečno malých. To je tiež celkom nefér, že sa ti stanú aj dobré veci, ale niektoré prehliadneš, ako keby nič. Čo si ten zázrak vtedy musí myslieť? Ako k tomu príde, že si si ho “nevšimla”? Hm?:D

Možno keď si ich dlho nevšímame, prestanú sa nám diať, lebo si ich pohneváme.

Zázrak prvý

Našiel ma jeden jednoduchý návod. Motivačný citát z internetov. Zas? Áno, zas. Tento je podľa mňa naozaj dobrý. Skúsim ho preložiť:

1.)   Urob si zoznam vecí, ktoré ťa robia šťastnou / šťastným

2.)   Urob si zoznam vecí, ktoré robíš každý deň

3.)   Porovnaj tieto zoznamy

4.)   Podľa potreby vykonaj nápravu

 

Dobré, že? Pritom také ľahké. Jednoducho to znie. Ale možno to aj také jednoduché je. Skúsim. Dám vedieť.

 

Druhý

Tento mi odstrelil dekel. Myslím naň skoro denne. Stal sa na výlete v tej Prahe. A pripomenul mi niečo veľmi dôležité.

Bývali sme tam v byte cez "eirbienbí". Boli tam dve kúpelne a každý mal svoju izbu. Spolu sme fungovali v obývačke plus ká ká. Lebo už som sa konečne naučila, čo v českých realitných inzerátoch znamená to ich +KK (plus - ká – ká). Kuchynský kút. Takže spoločné chvíle sme trávili cez deň v obývačke s kuchynským kútom. Alebo väčšinou vonku.

 

Prvé ráno sme sa zobudili bez budíka. 

V rôznych časoch a rôzne sme sa motali po byte. Spravila som si v kuchynskom kúte kávu a doniesla som si ju do postele. Ešte sa mi nechcelo vyzliekať z pyžama a obliekať civil. A v pyžame medzi kamošov (do obývacej časti plus ká ká) nejdem. 

Pardón, nie:D

Ležím v posteli, pozerám fotky zo včera, pijem kávu. Príde druhý účastník zájazdu, že čo robím. Vôbec neviem, ako sa toto potom stalo a prečo som to povedala. Moja osobná zóna je približne tri metre, niekedy päť. Takže toto bol vyslovene nejaký záblesk mimo môjho vedomia a povedalo sa to samo:D 

Hovorím:

 “Veď sem si dones perinu a kávu a tu si to vypi kým ostatní vstanú. Pozerám fotky zo včera. Táto je dobrá, aha…”

Po chvíli tretia bytosť z chodby opatrne: “Už ste hore?”

“Hej, veď poď sem, dones fotky zo včera, my pozeráme.”

Sedíme na veľkej posteli, každý zamotaný vo svojej perine, každý v opačnej časti letiska, všetci ešte v pyžame, a pozeráme fotky zo včera, plánujeme čo dnes, smejeme sa, rozprávame.

A mne bolo strašne dobre a cítila som sa ako v nebi. V tej chvíli mi to zaplo.

 

Mám takú spomienku na detstvo. 

Veľmi krásnu a nechápem, ako som na to mohla zabudnúť. My sme mali doma takéto soboty doobeda. Priplazili sme sa každý vo svojej perine k mame do veľkej postele. Sedeli sme tam, počúvali rádio, spievali si. Rozprávali sa, smiali, plánovali. Popri tom, ako sme tam kľudne aj dve hodiny spolu boli, pomaly začala sobota. Jeden išiel do kuchyne a postavil na polievku, jeden doniesol čaj pre všetkých, jeden kávu.

Tak sme tam spolu sedávali a drkotali. Plánovali víkend aj ďalší týždeň. Rozprávali sa. V pyžame, zabalený každý vo svojej perine na palacinku. Všetci spolu.

Sedíš v tej Prahe v tejto situácii možno aj po 20tich (aj viac, celkom som si ubrala;) rokoch a dojde ti. 

Vieš, ako v rozprávke Ratatouille keď Anton Ego ochutnal to Ratatouille (keď klikneš to podčiarknuté pustí sa ti to video) a zrazu sa v hlave preniesol ku mame na vidiek? Tak presne také sa mi tam stalo.

Zázrak.

To je inak aj dôvod, prečo si ja často tancujem. V kancelárii, na obede ale aj len tak v kuchyni. To mám tiež z domu. Moja obľúbená "Život je nuda" naplno a tancovačky v kuchyni na Haberu. Od detstva. Ozaj, aký plynulý mostík, pozri:

Zázrak tretí - ten z Haberovho koncertu

Dočítala som sa tento týždeň, vraj chodenie na koncerty môže človeku predĺžiť život. Všelijaké výskumy a výpočty robili a zistili, že keď pôjdete na koncert raz za dva týždne, môžte si život predĺžiť až o 9 rokov.

Neviem síce, ako dlhý môj život ešte bude, ale viem s istotou, že na toho Haberu nezabudneme do konca. Kámo.

 

Sľúbila som tri?

Štvrtý je, že v aktuálnej Eve – tej modrej, na titulke je Soňa Skoncová, je článok od Dobretoje. Som zvedavá, čo naň poviete. Je veľmi iný ako ten prvý. Je viac "dobretoje". Som tam v kontakte s jednou žienkou, ktorá je čarodejka a upratuje po mne text aby mal hlavu a pätu. Veľa sa od nej učím. 

A kamoši keď si ten časák kúpia, vieš čo urobia? Pošlú mi s nim fotku že ako čítajú. A ja idem odpadnúť keď takéto dostanem. Dojáky. To je Piaty.

Šiesty. Prišla ku mne kamka. Videla plátna a farby. Že čo s nimi budem robiť. Neviem. “Mohli by sme maľovať?” Opýtala sa. Tak cez víkend a niekedy aj cez týždeň pár hodín maľujeme.

Dobré to je.

Siedmy je, že som bola po neter v škôlke a potom sme spolu pozerali rozprávku. Ôsmy,  že druhá neter ešte vie povedať "guči". Deviaty, že som nakoniec to auto vyriešila. Desiaty, že sme zdraví. Jedenásty, že je sedemnásty November. To je veľké. Lebo vďaka tomu môžem toto písať. Napríklad.

Dvanásty – fotky k tomuto článku mi poslala kamka. Že má pekné jesenné, ak by sa mi zišli. Júj, zišli. Pozri. Ďakujem. Najlepších ľudí mám okolo seba. To je trinásty, ľudia okolo:)

Štrnásty - som prihlásená v súťaži. V blogerskej. Úuuu. Jedna kategória sa hlasuje, ostatné vyberá porota. Hlas mi môžte dať keď kliknete sem. Nájdite DTJ a potom jeden klik. 

Hlasuje sa za feed. Tak keď kliknete sem ten feed uvidíte. A ak sa vám ľúbi, hlasovať už viete kde. Inak, je tam veľa zaujímavých blogerov a možno nájdete aj ďalších, ktorí sa vám budú páčiť. A to je dobré.

Pätnásty - minulý týždeň po kliku na "zverejniť blog" som zistila, že mi vypadol httpS certiikát, no skrátka, na web sa nedalo dostať, lebo písalo, že to nie je bezpečné. Ten človek to v tej firme na podpore rozbehal do 15 minút. Cez víkend. Ešte mi aj pekný deň zaprial. 

Mohli by sme takto pokračovať do nekonečna vo vymenovaní zázrakov?

Mohli.

Pointa

To tak nemám len ja. To tak má každý. Len ide o to, čomu z toho, čo sa vám za ten deň stane, venujeme čas a pozornosť. V ktorom z toho, čo sa nám udeje, sa hrabeme ďalej? 

To je voľba. Väčšinou. 

Väčšinou, lebo sú aj také životné situácie ktoré sú mega vážne a netrúfam si povedať, či sa to dá aj vtedy. Netrúfam. Hovorím o takých bežných dňoch a týždňoch. Viete, čo myslím? 

Zázraky naše každodenné. 

Dobré to je.

Povedzte mi tú vašu dobrú spomienku z detstva. Na tú som zvedavá. Akú najsilnejšiu spomienku na nejaký zvyk, čo ste doma mali, máte vy?

 

Prajem vám krásny týždeň.