Bol november, koniec minulého roku. Pred Kubou. Každú korunu som odkladala, lebo rezerva, pre istotu. Vianoce do toho.

Pri prechádzke ulicami Cannes počujete také „ťuk“ a zase, a zase, potom trochu slabý potlesk.

Na obed som prišla do Bratislavy. Zaparkujem tam, kde mám v pláne deň skončiť. Aby na konci dňa, keď bude tma, chladno a síl pomenej, bolo auto blízko a dostala som sa domov rýchlo. Peši sa presúvam tam, kde turné začína.

Ja: A ty na tej fotke nie si. To sme fotili ešte úplne na začiatku, aby sme mali foto s triednou, nevadí? Keďže nie si na žiadnej foto môžeš nás skúsiť presvedčiť, že to bola naša kolektívna halucinácia, že si tam bol. On: Ja som tam bol?

Tiež o zaváraných uhorkách, ženách s veľkým “Ž” a čo som si hovorievala, že bude, “keď raz budem veľká”. A vlastne, som už? Ako to zistím?  Vy už ste veľkí?

“Konečne víkend, konečne dva dni nebudem robiť nič.” šťastne zvyknem vyhlásiť v piatok večer. “A naozaj nič, alebo také tvoje nič?”

Viete, ako keď stretnete niekoho, kto bol tam, kde vy, ste si hneď bližší? Teraz vás zoznámili a po pár minútach prišla reč napríklad na film, ktorý máte obaja radi. Alebo na miesto, kde ste obaja boli. A to vás nejako spojí.

záleží od typu človeka? Raz som čítala v časopise, že aj novoročné predsavzatia si máme dávať podľa toho, či ste skôr typ, ktorý radšej s nejakým zlozvykom prestane, alebo typ, ktorý radšej zavedie nové správanie do života.