Taiwan 2 - Tainan

Bol 11. december. Prišla mi takáto správa: “Ahoj, práve som dočítal článok… Ak chceš, príď na rekonvalescenciu na Taiwan. Ukážem ti ostrov.”

Moja spontánna odpoveď v čase absolútnej nerozhodnosti, keď som ani nevedela, čo chcem jesť a či a kedy, bola: “Toto je jeden z najlepších nápadov za posledný rok. Naozaj?”

A on že: “Naozaj.”

 

 

Otvorila som kalendár. Najbližší možný odchod bol 7. Marec.

Neviem, kde sa to vzalo. Že ísť cez pol planéty na ostrov, kde si nikdy nebola, stretnúť tam človeka, ktorého si vlastne stretla 4 krát v živote je dobrý nápad. Tak sme si potvrdili dátumy a ja som začala strihať meter.

Skúsiš si gúgliť, že čo potrebuješ. Víza? Netreba. Očkovania? Netreba. To je vlastne asi všetko, čo ja si zisťujem vopred, keď niekam idem. Ostatné až tak tesne pred výletom.

 

Začneš skúmať, do akej krajiny to ideš, že netreba víza aj keď je ďaleko. 

Celý názov “Čínska republika – Taiwan.” Lebo formálne je to Čína. Aj keď vlastne vôbec nie je. Ono to ani nie je krajina. Samostatná. Podľa Slovenska napríklad. Ale napríklad podľa niektorých krajín je. Vysvetlím.

  

Oficiálne štátne zriadenie je podľa wikipédie “poloprezidentská republika”. Krátko tu vládli Holanďania (1620-1662) a potom Japonci (1895-1945). No a potom Mao Ce-Tung a stalo sa to časťou Čínskej Ľudovej Republiky. Veľmi zjednoduším, aby som neprepisovala wikipédiu. Keď, tak si to pozrite tam.

ČĽR ich od roku 1949 považuje sa svoju provinciu – za 23. rebelujúcu provinciu. Skrátka oni sa nejako utrhli od tej Číny a vyhlásili, že sú Taiwan. Technicky ale sú Čína. V roku 1987 bol po 38 rokoch zrušený vojnový stav. Po 38 rokoch. 

Viete si to predstaviť?

My si nevieme predstaviť 14 dní v karanténe. Oni tu až v roku 1991 ukončili to, čo volali “núdzová vláda” – lebo veď rebelujúca provincia, no. Až v marci 1996 mali prvé prezidentské voľby. Teraz majú definovaný vzťah s pevninskou čínou takto: “Vzťah dvoch štátov, dvoch Čín.”

Opatrne.

 

Majú svoj ostrov, svoje peniaze, svoje tradície aj svoje nárečie.

Uznáva ich na svete len 24 krajín. Aby si nepohnevali pevninskú Čínu. Z celej Európy len Vatikán (majú na to iné dôvody než čisté hodnoty:D je to údajne trochu natruc Číne za to, že oni tam nepodporujú krešťanstvo, furt politika:D), Gambia, Malawi, Belize, Haiti, Guatemala… Zjednodušene - také krajiny, o ktorých je Číne jedno, čo si myslia, si to “môžu dovoliť”, no.

To, že SR neuznáva Taiwan znamená, že u nás nemáme ich veľvyslanectvo. 

Máme vraj nejaké zastúpenie, ale nie teda ofic veľvyslanectvo. Aby sme si tiež teda náhodou nepohnevali Čínu. Alebo také niečo, neviem, ale veľmi zjednodušene som to pochopila takto. Nie som politológ. 

Pointa je, že som teda šla do krajiny – nekrajiny. Číny – nečíny.

 

Včera domáci povedal vtip, hodí sa k téme: 3 vety, ktorým nikdy never: 1)Vyrobené v Číne 2)Britský výskum zistil 3)Nepamätám si.

Strašne milé. Aj smiešne. Si tak z tých pevninských číňanov robia srandu ale aj zo seba. Ľudia. Ide sa sem teda bez víz (ak si do 90 dní), lebo veď, kto by ti ich vydal. 

Aj keď úprimne, spochybnil ma ten chalaň na letisku, keď sme išli na gate. On že: “Máte v pase potrebné víza na vstup do krajiny?” A ja že: “Nepotrebujem víza na vstup na Taiwan.” On že: “Nie?” A ja že: “Nie.” (sebaisto). No, až taká sebaistá som teda vnútorne nebola. Ale išlo o to, či ma pustí do lietadla:D

Pustil. Naozaj víza netreba.

 

 

 

Sú na tejto planéte miesta, ktoré mám radšej ako iné. Neviem prečo. Nerobím to naschvál. Chcem byť fér, naozaj. Ale niekedy to proste nejde. Niektoré máš úplne najviac rada. Aj keď všetky veľmi.

 

O krajine sme si povedali, patria medzi tie Ázijské tigre či ako sa to povie, no skrátka že sú technicky vymakaní. Zjednodušene: veľa vecí tu funguje. Včera sme sa s jedným domácim rozprávali. Keďže má 4 deti hovoril o škôlkach. To majú napríklad tak ako my. Pomer súkromé a štátne, počet miest v štátnych, dokonca aj poplatky mesačné keď sme prerátali boli takmer rovnaké.

Áno, ja viem, koľko stojí škôlka na Slovensku. Mám mamy kamošky, tri netere a dve uši.

Zdravotníctvo - to vám nebudem písať, lebo liať ocot do čerstvej rany sa nepatrí. Niekedy vám poviem. Ale teda, chceli by sme.

Potom sme sa rozprávali ďalej a tie tri deti zo štyroch, ktoré behali okolo nás, boli podarené. Dvojročná Mimi sa so mnou až tak skamošila, že mi dala cukrík. A naučila ma povedať v ich jazyku ďakujem. Xie xie. (čítaj šién šién ale to n tak prehltni, skoro ako še-šééé).

 

Deti ich prezradia. 

Dospeláci sa tvária akoby nič. No a deti – to vidíš, že si mimozemšťan. Pozerajú na teba a tak nedôverčivo si ťa premeriavajú. Niektoré majú odvahu a prídu bližšie. Často sa na teba smejú. Chodia tak okolo teba a pozerajú. Niekedy k tebe prídu a dotknú sa ťa, že či akože to celé naozaj:D A ešte raz pri mne niekto povie o nich hanlivo (s prepáčením “šikmookí” alebo “ryžojedi”) – tak ti poviem do očí tak, ako volajú oni našu rasu, keď niektorí vravia škaredo. Lebo zistila som si. 

Kto chce kam, pomôžme mu tam! Výkričník.

Najmenšia sa pýtala na ruky. Ku mne na ruky? To sa bojím. Ale vyzeralo to, že inak bude cirkus. Vzala som ju teda. Tie veľké oči a ako si ma obzerala:D Normálne mi pozerala na tvár a chytala, že či naozaj. Naozaj. Mala obrovské oči, tak som si začala hmmmkať “kukulienka kde si bola”. Trvalo menej ako minútu môjho hmkania kým sa mi položila na rameno a zaspala. Kukulienka.

Deti rozumejú všetkým jazykom.

 

Ozaj, na dvoch rukách vedia ukázať do sto. 

Príklad: dva sa ukazuje ako “peace”. Nie palcom a ukazovákom. Palcom a ukazovákom keď ukážeš - to je sedem. Dva je ukazovák a prostredník. To je celkom dôležité, tento detail - napríklad, keď chceš objednať dve kávy. Nie sedem. Dve. Ehm.

 

 

100ročné vajce a Tofu šalát

 

Dôležitá téma – miestne jedlo.

Ryžu som až tak veľa nevidela. Rezance – to je iný príbeh. Rezance je podľa mňa národné jedlo:D V polievkach, omáčkach, s mäsom ale aj zeleninou. S arašidovou omáčkou. S vajcom. Oni si tu idú vajce. Aj omelety, aj volské oká s krevetou, s rybou, s chobotnicou, prepeličie, kačacie. A ešte napríklad storočné vajce, to ste už videli?

To vezmú kačacie vajce, niekam ho zakopú a neviem ako dlho ho tam nechajú, ale keď ho vykopú a uvaria je úplne čierne. Vraj je to dobrota. Nemala som odvahu skúsiť. 

Veď pozri - obrázok vyššie.

Druhý pouličný šmak je bylinkové vajce. To majú aj v malých “samoškách” v tom pulte, kde majú teplé jedlo. Vyvarené vajce (aj kačacie aj slepačie) v bylinkovej vode. Je hnedé a chutí a vonia ako bylinky.

Smradľavé tofu. Nedajte sa pomýliť, ja viem, že vyzerá dobre. Aj chutí. Len tá "vôňa".

Národné jedlo je smradľavé tofu.

Smradľavé preto, že je fermentované. Už ste niekedy “voňali” niečo fermentované? Tak približne viete. No smrad na viac ako 100 metrov, keď si po vetre od stánku. Opražia to a dajú ti to so zeleninou, sójovkou (samozrejme) a cibuľou. 

Tepelne upravené to až tak nesmrdí.

Ale keďže to tepelne upravujú v tvojej blízkosti, je naozaj ťažké, aby ťa nenapínalo. Smrdíš si potom celá dva dni, oblečenie musí ísť do pračky a vlasy okamžite umyť. Aj tak sa toho zápachu nevieš zbaviť pár dní.

Majú ešte aj také, čo vyzerá ako jaternica. Je to ryža s arašidmi a mandľami. Opečú to na paličke. Na paličke ešte opekajú ryby, kalamáre a aj také čierne kocky. Čierne kocky sú prasacia krv zmiešaná s ryžou. 

Na kocky, napichnúť na špajdľu a opiecť. 

 

Národný nápoj.

Poznáte bubble tea? To je ono:)  Preklad – čaj s bublinkami.

Originál je teda čierny čaj s mliekom, cukrom a tapiokovými perlami – sladké, zo zemiakového škrobu. Je to Taiwanský národný nápoj.

Aj keď by som povedala, že všetko presladené je Taiwanský národný nápoj. Extrém. Sakurová limonáda – úžasná, kvety nádherné, len trošku presladené. Keď vravím trošku, myslím najviac. Úplne najviac.

 

Majú ešte jednu špeciálnu taiwanskú limonádu. Volá sa Sarsaparilla. 

Nevedela som prísť na to, čo mi pripomína. A potom mi došlo. Maltézsky národný nápoj, prisahám. Tam sa volá Kinnie. Základnou zložkou sú čínske pomaranče – chutia tak horko-sladko. Tak asi niet divu, že aj oni to dávajú do národného nápoja. 

Plus škorica, fenikel a ešte nejaké iné koreniny – sú tajomstvom jednej aj druhej krajiny. Ale že lokálna Taiwanská limonáda bude chutiť ako dedičstvo Maltézskych rytierov, to by som nikdy netipla.

Na hranolky tiež dajú cukor.

Aj škoricu a aj cukor. Cukor ide na všetko, aj na mäso. Domáci tiež povedal: „My všade dávame cukor.“ A udomácnený kysučan povedal: Cukor mali kedysi len bohatí ľudia. Chudobní si ho nemohli dovoliť. Takže, keď bolo niečo sladké, znamenalo to, že ti doprajú to najlepšie a najdrahšie. Teraz už cukor majú relatívne dostupný. Lenže sladké vždy znamenalo: vážim si ťa až tak, že ti na to dám cukor.

Pozdrav

Áno, namiesto „ako sa máš“ sa doslova zdravia s otázkou „už si dnes jedol? resp - už si dnes mal ryžu?“ – aj keď, skromne by som to zmenila na „už si dnes mal niečo presladené?:D“

 

Od prvého dňa v Tainane sme každý deň niečo dostali. 

Ku káve čokoládu. K polievke hranolky (tie so škoricou, potom sme na ne ešte párkrát prišli), ku hranolkám limonádu, ku návšteve chrámu sladkú doma vyrobenú dobrotu na špajdli, proste stále niečo.

Každý deň a skoro v každej prevádzke. Vždy niečo. Vraj sú takí milí stále.

Ako turista tu na juhu máš vraj aj iné ceny. Nižšie ako domáci. Aby sa ti páčilo a aby si prišiel znovu. 

Dobré, že?

 

Pláž bola úplne prázdna.

Úplne. Biele pláže karibiku majú svoje čaro. A to majú aj čierne pláže ázie.

 

Ozaj, a dnes som zažila svoje prvé zemetrasenie. Dve. Ahoj mami, všetko je v poriadku. Ani som ich necítila. Akurát mi povedali: „Cítiš?“ A ja že: „Nie.“ A umývala som si zuby ďalej. Potom bolo ešte jedno – to vraj ešte trochu silnejšie. Lenže ja už som asi úplne v delíriu z cukru, takže necítim zemetrasenia. Ale teda – zažila som.

Svet je plný zvláštnych javov:D

 

 

Zvláštne zjavy Taiwanu – Draky

Drak  

Podľa legiend si v Číne v srdci sveta drakov. Oni aj sami o sebe vravia, že sú potomkovia drakov. Sú tu všade. Bolo by to samostatných millión článkov. Možno raz aj budú. Stretla som ich tu veľa. S otvorenými ústami som hľadela.

Aby ste vedeli, ako dôležité to je. Keď sa domáceho opýtaš, aká je symbolika drakov v ich kultúre, povie ti: 

“Ako človek z inej kultúry musíš pochopiť toto: Draky jedia jednorožcov na raňajky.”

A potom pokračoval:)

Sú to najvyššie a najsvätejšie tvory. Dokonca vyobrazenia drakov mohli mať na šatách len svätci / bohovia / bohyne. Nikto iný. Drak, ktorého mal na odeve vyobrazený muž, má 5 prstov. Drak, ktorého mohla mať na oblečení žena, má tri alebo štyri prsty. To sedí. 

Ani som nevedela.

 

Z mytológie už len kúsok:

Draky majú tri sekcie a deväť podobností. Tri spojené časti sú: od hlavy k hornej časti nohy, od nohy po brucho a od brucha po chvost.

Deviatimi podobami sú: rohy jeleňa, hlava ťavy, oči démona, krk hada, bruško škeble, šupiny rýb, paprče orla, pazúre tigra a uši vola.

Je to mystické stvorenie, z ktorého jednotlivých častí tela vznikli všetky ostatné zvieratá. Všetky na svete. Vtáky, ryby, cicavce. Všetko vzniklo z častí draka.

Prvé dni som ich sem išla poznávať. Popozerať, uctiť si. Pofotiť a dostať sa k nim trochu bližšie. Trochu ich – aj cez domácich ľudí – viac spoznať. A ako to už býva, keď dráždiš hada (alebo aj draka;) bosou nohou, vypýtaš si.

V krajine draka sa mi diali zvláštne situácie a spojenia. Aj so sebou, aj s domácimi, aj s ľuďmi zo sveta, aj so svetom ako takým.   

Toto je pikoška desaťročia:

Keď vstupuješ do chrámu, dvere sú otvorené, ale je tam taká drevená zábrana. Akoby prah – vysoký pod koleno – ktorý musíš prekročiť. Keď ho ideš prekročiť spravíš čo?

Pozrieš sa dolu pod nohy – a tým sa bohom v chráme pokloníš. A nepohneváš si ich. Tak tie chrámy postavili, aby si ich nemohol nahnevať, človek.

Dobré, že? No ja sa priznávam, toto som nevedela. Som taký chrámový sedlák – podľa všetkého. Ale už teda aj vy všetci viete, že keď vchádzate do chrámu, treba pozerať pod nohy. Alebo pokloniť sa. 

Vyberte si.

 

Niečo za ten týždeň zažiješ a v sobotu ideš písať článok.

Kde je istota, že budú mať internet a môžeš tam byť aj celý deň?

Starbucks. Lebo McDonald spĺňa číslo 1, ale nespĺňa podmienku číslo 2:D Zaparkujem v Starbuckse. 

Taiwanská vsuvka - vojdeš do kaviarne, na stoloch sú kabelky, peňaženky, mobily, počítače. Ľudia sú odbehnutí od stola. Keď sa vrátia ku stolu, všetko, čo tam nechali, tam stále je. Iný kraj - iný mrav.

Internet ide len tak, že sa musíš prihlásiť. Zadáš taiwanské telefónne číslo, ale registračná SMS neprichádza. Na taiwanskej SIM-ke som nemala už dostatok dát. Pri príchode som si kúpila SIM-ku len na 5 dní, lebo na väčšiu už som nemala dosť hotovosti v tej chvíli. Takže som musela hľadať wifi. To v kaviarni nefungovalo. Poprosila som personal o drótik, aby som vybrala SIM a dala tam Slovenskú. Snáď na tú príde SMS. Skúšam. Neprišla.

Bez internetu článok napíšem. Veď nabíjačku mám. A čo treba s internetom - potom doplním.

Jáj, ale ja mám SVK nabíjačku. To je ľahké v ubytovaní, lebo u Slováka je adaptér. Nie je to ľahké v kaviarni. Aj tak mi dojde baterka. A tu internet nezoženiem. 

Takže zbalím, dojem, dopijem a idem do ulíc hľadať buď miesto s internetom alebo predajňu so SIM s internetom.

Stále ale myslieť na to, aby som sa nestratila, lebo v tej kaviarni ma mal po práci vyzdvihnúť ten kamarát. Buď sa tam teda vrátim – nemôžem ísť ďaleko aby som to našla - alebo treba zohnať internet, aby som sa vedela ohlásiť a dať vedieť, že už som na inom mieste.

 

Bola to celkom jazda. 

Niekoľkokrát som sa opýtala domácich, párkrát som aj pochopila kam ma odnavigovali. Jedno miesto bolo zatvorené, v druhom SIMky nemali. Tretia možnosť. Ešte viem, kde som? Ňáh, približne:D

 

Stratená v meste Tainan, bez internetu. Vyberiem si hotovosť. V tomto bankomate som už raz vyberala. Lebo čo keď už to miesto nájdem a nebudú brať karty. Vojdem, vložím kartu a na bankomate sa zjaví nápis: nemožné akceptovať zahraničnú kartu.

Presne v tomto bankomate a presne z tejto karty som už raz vyberala. Nevadí, môže byť pokazený. Skúsim vedľajší. Nič. Skúsim druhú kartu. Zase nič.

 

Stratená, bez internetu a bez hotovosti.

To sa mi už raz stalo. V Malage. Zrazu, z ničoho nič mi tam prestal fungovať internet. Teda aj mapy. A ja som pochopila, že sa tam musím stratiť. Že je to v tej chvíli to jediné, čo môžem urobiť. A musím to urobiť.

Dobre.

Smejem sa, dojatá som trochu. Ako si tá krajina vypýta celú teba. Odstrihne ti všetky plány aj napriek tomu, že neexistuje možnosť, ako ich odstrihnúť. Proste sa ti to stane.

Prechádzam sa po tých uliciach. Pozerám okolo seba, cítim vône, pozerám na ľudí.

Tak sa mi prihodilo pár magických vecí, ktoré si, ak dovolíte, nechám pre seba.

 

Po pár hodinovej prechádzke som zrazu narazila na takú predajňu, kde sa mi podarilo kúpiť internet. Aj adaptér. Vyjdem z nej a hneď vedľa bankomat. Skúsila som – úspešne.

Dostala som sa podvečer k internetu aj k hotovosti. Pozriem na mape kde je ten Starbucks. Kúsok. Vrátim sa tam a začnem písať tento článok.

Šťastná a spokojná.

Raz som videla takýto nápis: “Aby ste sa našli, musíte sa najskôr stratiť.”

Dobré to je. 

Najväčšie ďakujem patrí človeku, ktorý mi všetky tie nádherné miesta ukázal a všetky tie informácie o živote domácich povedal a sprostredkoval. No na to, že sme sa videli piatykrát v živote, to bolo naozaj super. 

Nebudem záhadná, je to človek zo Slovenska, kedysi sa nám stretli cesty pracovne, on žije cestovateľský život, má v Ázii ženu a urobila som tam s ním rozhovor, ktorý budete mať prepísaný niektorú nedeľu tu v článku.

Ešte raz ďakujem.

Prajem vám domov veľa síl a zdravia.