Za hranice všedných dní

„Vieš, ja som asi pochopila, že čo to znamená to ´za hranice všedných dní,´"

- povedala moja mamča, keď sa kedysi dávno vrátila z prvého takého veľkého výletu.

„Ako to myslíš?“ – pýtam sa. 

  

„No, ja neviem, či to bolo tým lietadlom. 

Ale keď som nasadla do lietadla, akoby som všetko nechala doma. Všetko čo ma trápi, všetko, čím sa dennodenne zaoberám. Všetko zostalo tu. Lietadlo vzlietlo a ja som mala úplne inú hlavu. Úplne iné myšlienky. Dokonca aj rutinu som tam mala úplne inú ako mám doma. Ale nie nasilu. Prirodzene. Proste som mala iný deň, iné rána, všetko bolo úplne iné ako doma.

A mala som úplne čistú hlavu. Aj vďaka tomu som si naozaj dobre oddýchla.“

Spomenula som si na ten rozhovor teraz, keď som sa vracala domov z prvého výletu za okres

Lebo po pár dňoch na inom mieste, večer pred odchodom, som tam sedela na lavičke. 

Mala som úplne prázdnu hlavu.

Žiadne myšlienky. Ale nie také smutné alebo zlé prázdno. Ale také oddýchnuté prázdno.

Mala som úplne prázdnu hlavu.

Zhlboka som dýchala, pozerala na výhľad, na hlavnú ulicu, na tie staré domy. Nemyslela som na nič. Len som pozerala. A bolo mi dobre.

Neviem, či je to miestom. Neviem, či je to vzácnosťou výletov ako takých. Ale to je vlastne úplne jedno. Vypla som.

 

 

Už sa dá ísť za okres

Našla som na internete ubytovanie a zbalila som sa.

Nevedela som, či vôbec budem mať čas niečo si z toho miesta pozrieť. Vedela som ale, že musím zmeniť prostredie. Dokonca to vyzeralo tak, že celý čas bude škaredo. Nevadí. Aj tak som bola rozhodnutá ísť. Zmeniť aspoň vzduch a výhľad z okna.

Aj ak by malo celý čas pršať. Musela som ísť.

Volám mame a vravím jej, že mi šibe už úplne a aký nápad som dostala, a že sa balím, a teda idem. Ona sa zasmiala a vraví že:

„To je to mesto, kde sa pasú kozy na streche.“

„Prosím?“

„Pamätáš sa? Boli sme tam, keď ste boli deti.“

„Niečo sa mi marí. Ale že by sa pásli kozy na streche, o tom nič neviem.“

„No, vy ste boli ešte deti“ – pokračuje – „a to mesto je celé do kopca. Takže tam, kde jeden dom má strechu, tam druhému začína záhrada. No a keď sme tam vtedy dávno boli mali sme výhľad na takéto domy. So záhradkami. A jeden z vás sa opýtal že ´Mamí? A prečo sa tam tie kozy pasú na streche?´

Lebo v jednej chvíli sme mali taký výhľad, že niekto mal na záhradke kozičky a to vyzeralo, že sú na streche toho domu pred ním. 

Odvtedy si to mesto pamätám ako mesto, kde sa na strechách pasú kozy.“

A strašne sa smiala. Potom sme ešte hľadali, či máme nejaké ďalšie spomienky. Ja som si pamätala len to, že všetko bolo do kopca. Nič viac.

Boli sme ešte veľmi malé deti.

Terasky sa už môžu

Vytiahla ma kamka na limonádu na terasu. Porozprávala som jej o výlete. A ona že:

„Veď my sme tam boli aj zo školy, pamätáš? A boli sme aj v tom centre, aj tam blízko v bani.“

No lenže, to bol taký výlet, na ktorý som nešla. Večer predtým ma chytil slepák. 

Ráno, keď moji spolužiaci nastupovali do autobusu smer výlet, ja som nastupovala na urgentný príjem. Do hodiny už ma uspávali a dodnes mám peknú jazvu.

Keď sa mení počasie, tá jazva stále zvykne svrbieť. To asi s vekom. Lebo aj staré mamy hovorievali, že cítia v kostiach alebo že ich svrbí jazva, že sa zmení počasie. Nechápala som, o čom hovoria. Už viem. To asi tiež prichádza s vekom.

Takže v tom meste som vtedy na školskom výlete nebola. Ale zase viem, kedy bude pršať. Vyberte si, čo je lepšie.

 

 

Nejako sme sa s tým mestom obchádzali

Celý život. A je tu aj v Bratislave také veľké šmú okolo toho miesta. ("Šmú" je také slovo, ktoré je nespisovné. Znamená niečo ako "hajp". To je tiež nespisovné. Ale rozumieme si, však?)

Všetci tam radi chodia a majú to mesto radi. Pred pár rokmi to začalo a stále to tak je. Dokonca každý, úplne úplne úplne každý, komu som povedala kam idem, zareagoval že:

„To je láska!“

Neviem, nebola som.

Teda, bola som ako dieťa. Ale nepamätám si. Ale počula som, že sa tam vraj kozy pasú na strechách domov:D

Uvidíme, čo si nachystá pre mňa.

Bola som na výlete

Počasie sa rozhodlo úplne zmeniť. Celý čas tam bolo krásne. Slnko. Na slnku teplo. Dokonca aj terasky už mohli fungovať. 

Nikde žiadny turisti.

Staré a krásne a farebné mesto. Prázdne. S mačacími hlavami po celej hlavnej. Čokoládové wafle z okienka, prvý obed na terase po polroku. Káva na lavičke. Botanická záhrada s obrovitánskymi stromami. Stromiskami. Také jazerá tam majú, čo volajú tajchy. Poschovávané medzi stromami alebo nečakane za zákrutou zrazu krásna modrá voda.

Výhľady pre bohov.

Niekedy netreba ísť lietadlom, aby sme išli za hranice všednosti. 

Niekoľko dní som dýchala iný vzduch. Chodila som stále dole a hore kopcom. Pozerala na farebné domy. A mala prázdnu hlavu.

Banská Štiavnica, mali pravdu. Si láska. Ešte prídem.

Dobré to je.

 

Držte sa a užívajte si výlety opatrne.