“Znie to ako začiatok nejakého vtipu: To sa tak v bare stretnú buddhista, kresťan a žid…”
Je sobota večer. Sadám si k počítaču. Na stole je položená šálka s horúcim čajom. To je celkom výnimočné, lebo to nie je káva. Káva to nie je preto, že je sobota večer. Nie sobota ráno. Mám trochu strach, že ten čaj rozlejem. Ale zabojujem.
Idem vám napísať, čo sa stalo tento týždeň. No, tento týždeň.
V posledných týždňoch.
Jáj, počkať. Ešte niečo chýba. Hudba. K písaniu si púšťam toto. Aj k práci. Je to už zvyk. Keď počujem prvé tóny, okamžite sa mi hlava prepne do písacieho režimu a ide sa.
Tieto krásne fotky v článku sú od Kamky Katky. Aj kniha je od Kamky Katky . Ďakujem ♡
V posledných týždňoch sa stala temnota:D
Znie to až strašidelne, že? Je to jednoduché - fyzicky to bolo temné. Tie zuby to boli dva týždne, vlastne skoro tri, takmer nepretržitej fyzickej bolesti. Už to končí (verím v to) takže už budem písať pri káve a ráno.
“Akú máš poštovú adresu?” prišla mi pred pár mesiacmi správa.
Posielam adresu a vyzvedám ďalej.
“Chcem ti niečo poslať, je to kniha, a som zvedavá, čo si o nej myslíš.”
Toto je “pick-up line” že?
“Pick – up line” je anglický výraz pre nejakú dobrú vetu, ktorou akože vyzvete ženu ku konverzácií a dáte jej zároveň najavo, že o ňu máte záujem a to tak, aby odpadla a chcela vás:D To vyjadrenie je ale pekné použiť aj napríklad v situácií ako je táto. Že skrátka vás ten človek úplne navnadí aby ste ho / ju počúvali ďalej.
"Pikaplajn". Že si zaslúžite pozornosť, lebo očaríte? Asi také niečo.
Mne to teda s tou knihou napísala Kamka Katka. Tá kamka Katka, ktorá je aj autorkou fotiek v tomto článku. Sa mám, také kamky, že? Hej. Mám!
Bolo to rýchlejšie než som čakala a myslím, že už na druhý deň prišla.
Táto.
Neviem ako sa píše o knihách.
Párkrát som už skúsila. Neviem do akého detailu vás to baví. Ale veď je to blog, chyby robiť môžem:) Tak vám napíšem to, čo by som ja chcela vedieť. Ale žiadne vyzrádzanie pointy.
Žiadne vyzradenie pointy bude ľahké – lebo ešte som ju nedočítala celú.
Zhíknite, riadne teraz zhíknite. Ale veď už, no! Nechváľ dňa pred večerom. Viem, máte pravdu. Ale už to, čo o nej viem doteraz, stačí na to, aby som vám to chcela napísať. Zároveň vás uchránim od prezradenia pointy, lebo ani ja ju neviem:D
Zatiaľ.
Čítam pomaly, lebo boli bolesti a teda hlava úplne nefungovala. Zároveň ale niektoré vety čítam aj dva - trikrát. Lebo to vnímam ako učebnicu. Chcem si to zapamätať. Nedá sa rýchlejšie. Bola by to škoda.
Kniha radosti
Stretli sa títo traja páni. Dalajláma – to predpokladám, že netreba vysvetľovať, Desmond Tutu – to je arcibiskup z Kapského Mesta. Obaja sú držitelia Nobelovej ceny za mier, obaja majú za sebou viac ako 50 rokov násilia, vyhnanstva a útlaku. Napriek tomu – alebo ako píše autor – práve kvôli tomu – sú to dvaja z najradostnejších ľudí na svete.
Autor – Douglas Abrams. Spisovateľ, redaktor, literárny agent z Kalifornie.
Stretli sa v apríli 2015 pri príležitosti Dalajlámovych 80. narodenín. Rozprávali sa v riadenom rozhovore o radosti z rôznych uhlov pohľadu jeden týždeň. Je to celé urobené takto:
Ten autor tam dáva aj svoje pohľady a myšlienkové pochody.
Má taký pohľad človeka z konzumného sveta, tak trochu vďaka nemu tým rozhovorom aj viac rozumieme, lebo sa nedejú na nejakej vysokej duchovnej alebo abstraktnej alebo akademickej úrovni. Ak sa tak chvíľu deje, on sa opýta takú svetskú otázku.
Aby sme aj my – neosvietenci – vedeli, čo to znamená a o čom je reč.
Sú tam časti, ktoré sú prepis rozhovoru.
Aj časti, kde opisuje, čo sa práve deje. Napríklad popisuje, ako si sadli spolu k obedu. Farebne vylíči (toto slovné spojenie je klišé ako delo, prepáčte, ale naozaj to musí farebne vykresliť, lebo) hovorím dopredu – obrázky v knihe sú čiernobiele:D takže potrebujete Douglasov popis toho, ako to tam vyzeralo.
Čo bolo akej farby, kto čo jedol. Kto rukami, kto príborom, kto pil k jedlu vodu a kto džús. A ako rýchlo. Naozaj máte pocit, že tam pri tom stole sedíte s nimi.
Aj počas obeda diskutujú o radosti. On ten autor veľmi dôsledne vedie tie rozhovory.
Humor
Aby ste sa nezľakli, že to je také preduchovnelé mudrovanie. Je tam aj humor. Veľa. A dobre. Taký láskavý. Lebo podľa všetkého obaja (Dalajláma aj pán Tutu – milujem jeho priezvisko, už som vám povedala?) sú veľmi vtipní a humorní ľudia. Majú v sebe takú roztopašnosť. Knihu mám v češtine a používajú tam slovo “rošťák”.
On sa normálne na rovinu opýtal Dalajlámu, že keď žije vo vyhnanstve z vlastnej krajiny a jeho ľudia sú tam utláčaní, že prečo nie je “morous”? Lebo by mohol byť.
Viete, čo myslím?
Ono celá kniha začína tak, že sa vlastne autor prizná k svojim židovským koreňom a teda vtipne popíše:
“Znie to ako začiatok nejakého vtipu: To sa tak v bare stretnú buddhista, kresťan a žid…”
A už vieš, aký štýl a typ humoru môžeš čakať. Takýto. Milý.
Alebo príhoda:
“Pri prvom obede spomína arcibiskup na to, ako kedysi spolu prednášali. Keď sa pripravovali na vstup na scénu, Dalajláma – celosvetová ikona súcitu a mieru – predstieral, že chce svojho duchovného brata uškrtiť. Arcibiskup sa naňho obrátil a vraví: “Tak pozor, sme v zábere kamier, správajte sa ako svätý muž!”
Cítite to?
Presne toto je v celej tej knihe. Že oni sú takí, aj uznávané a vážené duchovné autority, aj veľmi múdro hovoria, ale zároveň v každeodennosti sú roztopašní chalani. Tutu v jednej časti podpichuje Dalajlámu, že to je ale už naozaj veľa, že vstáva o tretej a päť hodín sa modlí. Koľko? Pýta sa. Päť hodín? A ukáže prstami na jednej ruke číslo päť. Napísané je to tam takto:
"Arcibiskup protočil panenky a zavrtěl hlavou: “Ne, tak to je příliš.””
Potom sa obaja rozosmiali, usrkli z čaju a rozprávali sa ďalej.
Radosť rozoberajú aj vedecky aj emocionálne.
Opierajú sa aj o výskumy. Aj v časti o strachoch a strese. Oni len tak nemudrujú o nejakej abstraktnej radosti. Oni majú preštudované témy z biológie človeka, emócie, psychológie, spolupracujú s mnohými vedcami aby ľuďom vedeli dobre poradiť.
Ako tú radosť nájsť a udržať.
Rozoberajú a definujú radosť. Aký je rozdiel medzi radosťou a šťastím. Čo je to trvalá radosť. Duševná a duchovná imunita. A do toho sa autor často a vhodne pýta – "Dobre, ale keď mi niekto vletí pred auto a ja šoférujem, to je predsa normálne, že sa rozčúlim a začnem nadávať, nie?"
Viete, že on to hneď tak vtiahne do našej každodennosti aby sme vedeli o čom hovoria a ako to myslia.
Prekvapenie
Toto ma prekvapilo, že som niekedy viac rozumela tomu kresťanovi ako tomu buddhistovi:D
Lebo som si tak o sebe myslela, že rozumiem tomu buddhizmu. Lenže vôbec. Veľké prekvapenie. To sú úplne iné rámce. Kultúrne, spoločenské, storočia – generácie dosť inak vychovávaných ľudí.
Teraz to vôbec ale vôbec nemyslím v zlom. Práve naopak.
V tom najlepšom. Ja som veľakrát chcela súhlasiť s Dalajlámom. Lenže pre mňa to bolo neuchopiteľné, že ako to myslí. Takže buď cez autora, ale často cez toho pána Tutu som ja až porozumela, že o čom hovoríme.
Lebo napríklad o emóciách, to ti majú v tom buddhizme úplne inak upratané a navnímané. A nám sa to páči. Aj mne sa to páči. Lenže to si myslím. Lebo som to čítala kde? V literatúre pre tieto naše západné svety. Tam to už niekto preložil aj jazykovo aj významovo tak, aby sme to my tu boli schopní vôbec prečítať.
Takže v tejto knihe, keď Dalajláma rozpráva, je veľmi cítiť, že my sme z iného sveta.
Opäť prizvukujem – myslím v tom najlepšom. Lebo si tak uvedomíš, že oni to celé majú precítené úplne inak až opačne:D a tebe to nesedí do konceptu. Lebo veď povedzme si na rovinu – kým sme sa s tými emóciami naučili ako-tak vychádzať, dalo nám to riadne zabrať.
Ešte je to kostrbaté, ale už si myslíme, že to máme zvládnuté aspoň obstojne.
No a zrazu ti niekto povie ako to má že úplne najviac naopak:D
Ani jeden z tých konceptov nie je nesprávny, len sú to rôzne formy uchopenia na ceste k tej radosti.
Lenže, keď ste ako ja, a tvrdohlavo si idete svoju “nenáboženskú” cestu a neviem čo všetko ešte. A zrazu sa dostanete do konfrontácie s tým, že vlastne náš spôsob života tu odrážajú nám prítomné náboženstvá.
Preto akokoľvek sa snažím, je možné, že nikdy nenavnímam buddhistickú interpretáciu tej radosti o ktorej vravíme. Chcela by som, ale som dieťa tohto sveta. A ak chcem pochopiť, ako to majú tí buddhisti, musím si tam nájsť cestu tak, že budem počúvať, ako mi to vysvetlí / priblíži práve pán Tutu. Kresťanský arcibiskup.
On mi to preloží do reči, ktorej rozumiem, lebo v takom prostredí žijem.
Tu máš!:)
Povedalo mi to zhruba toto: Ty, ktorá "nepotrebuješ toto náboženstvo tu, lebo sa ti nepáči a ohŕňaš nos". Budeš ho potrebovať na interpretáciu toho, čo ťa zaujíma - buddhizmu, moja pekná. Bez neho a jeho obrazov sa nepohneš.
A to je podarené. Smejem sa na tom. Ako ma dostali. Nachytali ma pri mojom vlastnom predsudku. Pekné. "Pani dokonalá" dostala nastavené zrkadlo. Tak to je. Facka. Presne mierená, aj trafená.
(Múdre slová k téme sú "kultúrne kontexty" a "interpretačné rámce"? Asi také niečo. Úuu, pani ešte k tomu aj jedla písmenkovú:D Hej hej, múdra som jak rádio. Prepáčte, no.)
Raz som čítala taký citát.
Och zase? Áno zase, lebo ním premostíme na pointu a dobre bude:D Aha, citát a potom to hádam dá zmysel. Môže byť?
"Držíte šálku kávy, keď niekto príde a narazí do vás alebo vám drgne do ruky. Takže všade porozlievate kávu. Prečo ste rozliali kávu?
"No preto, že do mňa niekto narazil!"
Nesprávna odpoveď. Rozliali ste kávu, pretože v šálke bola káva. Keby bol v šálke čaj, vyliali by ste čaj. Čokoľvek je vnútri pohára, je to to, čo sa vyleje.
Preto keď príde život a riadne vami zatrasie (a to sa stane), čokoľvek je vo vašom vnútri, vyleje sa von. Je ľahké všeličo predstierať, až kým to nami riadne nezatrasie.
Takže sa musíme opýtať sami seba „Čo je v mojej šálke?“
Keď bude ťažko, čo sa vyleje? Radosť, vďačnosť, súcit, mierumilovnosť a ľudskosť? Alebo hnev, príkrosť, zloba a tvrdé slová a reakcie?"
Lúskam tú knihu o radosti s prestávkami už pár týždňov.
Som obklopená slovami o radosti a myšlienkami na ňu. To si nosím všade. Robí to celkom zázraky. Už len to, v akých témach sa ti tá myseľ hýbe. Idem to dočítať.
Ak už pre nič iné, tak pre toto.
Dobré to je.
Dopíjam ten čaj a prajem vám krásny - ó počkajte, budeme v téme -
radostný týždeň:)